APOŠTOL RÍMA

             Čoraz viac vzrastal počet veriacich, ktorí prichádzali do Kostola Ducha Svätého a vo svojich problémoch hľadali radu a pomoc u pátra Vincenta. Chorí, ktorí nemohli prísť osobne, ho pozývali k sebe. Nové cirkevné združenia a inštitúty chceli, aby tento vynikajúci kňaz bol ich špirituálom. Cirkevní predstavení mu jednostaj zverovali nové a nové úlohy. A Pallotti bol pripravený pomáhať a slúžiť všade, kde to len bolo možné. Nenašla sa vec, ktorá by sa mu zdala zanedbateľná alebo príliš ťažká, ak smerovala k zväčšeniu Božej chvály a k spáse duší. Takto si v priebehu desiatich rokov svojho pôsobenia pri Kostole Ducha Svätého získal titul Apoštol Večného mesta.

 

 

Vyhľadávaný spovedník

             Už v prvých rokoch kňazskej služby si sv. Vincent získal slávu dobrého a rozvážneho spovedníka. Od momentu, keď mal v Kostole Ducha Svätého vlastnú a stálu spovednicu, počet jeho penitentov rástol veľmi rýchlo. Do jeho spovednice sa hrnuli duchovní aj laici, chudobní aj bohatí, prostý ľud aj šľachta, veľkí hriešnici aj duše túžiace po dokonalosti.

            Rozprávanie Pavla de Geslin, Francúza, ktorý sa neskôr stal Pallottiho spoločníkom, nám ukazuje, ako si ľudia vážili sv. Vincenta ako spovedníka. Páter Pavol de Geslin prišiel z Francúzska do Ríma. Keď po ceste prosil istého františkána o radu, kde nájde dobrého spovedníka, dostal takúto odpoveď: „Ak sa chcete vyspovedať u najhorlivejšieho kňaza v Ríme, tak môžem povedať len toľko, že je to Pallotti."

            Pavol de Geslin prosil o písomné odporúčanie. Ten páter ho však ubezpečil, že nijaké odporúčanie nie je potrebné, lebo k sv. Vincentovi sa dá dostať bez akýchkoľvek problémov. A tak sa francúzsky kňaz vydal k rektorovi Kostola Ducha Svätého.

            „Nemusel som dlho hľadať," rozpráva ďalej Pavol de Geslin, „lebo sotva by sa v Ríme našiel človek, ktorý by nepoznal jeho meno a nevedel by, kde býva. Pallottiho dom bol rovnako známy ako dom pápeža, hoci bol veľmi skromný... Keď som dorazil, pred dvojposchodovým veľmi jednoduchým domom stál kardinálsky koč. Patril kardinálovi Lambruschinimu, sekretárovi pápeža Gregora XVI.

            Na druhom poschodí som zazvonil. Dvere mi otvoril rehoľný brat. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to brat Angelo Palombi, kuchár, holič a vrátnik v jednej osobe.

Môžem sa stretnúť s donom Vincenzom Pallottim? - spýtal som sa.

Nech sa páči, - pozval ma ďalej brat Angelo.

            Cez väčšiu chodbu sme došli do pomerne priestrannej štvorcovej izby. Pri stenách stáli lavičky. Medzi dvoma oknami, na hlavnom mieste, stála sklenená vitrína so sochou Božej Matky v životnej veľkosti. Na lavičkách sedelo zhruba dvadsať chudobných ľudí. Niektorí mali oblečené doslova handry. Pred sochou Božej Matky kľačal kardinál Lambruschini. Prišiel sa vyspovedať. V modlitbe čakal, kým príde naňho rad.

            Sadol som si do kúta a motivovaný príkladom kardinála som iným dovoľoval, aby ma predišli. Zatiaľ som sledoval túto situáciu, ktorú som doposiaľ nikde nezažil.

            Napokon prišiel rad na mňa. Vošiel som do izbičky, v ktorej skromný kňaz v superke a štóle prijímal penitentov. Pristúpil som k spovedi. Predstavil som sa a odovzdal som mu odporúčanie. Kým si ho otec Pallotti pozorne prečítal, mal som dosť času si ho dôkladne prezrieť.

            Vincent Pallotti bol malého vzrastu, trochu nachýlený. Pohyby mal rázne, ale nie príliš rýchle. Každé jeho dynamické gesto dávalo najavo, aký krátky je život človeka. Vlasy mu z prednej časti hlavy úplne vypadali. Tým výraznejšie sa dvíhalo jeho pekné a vysoké čelo, biele ako slonovina. Črty tváre mal jemné a pravidelné. Tmavé oči s pokojným a dôstojným výrazom. Veľká dobrota srdca z nich priam hovorila."

            No nielen veľká dobrota Vincentovho srdca budila u penitentov dôveru. Priťahovali ich aj iné, nezvyčajné vlastnosti jeho ducha. Hovorili sa o ňom šokujúce veci.

            Raz sa prišiel vyspovedať chlapec, ktorý vyznal, že stváral iným šibalstvá. Páter Pallotti ho pokojne vypočul. Po vyznaní sa ho láskavo opýtal: „Dieťa moje, kedy už konečne prestaneš robiť Pánu Ježišovi nepríjemnosti?" To úplne stačilo. Chlapec sa rozplakal od žiaľu a začal viesť iný život.

            Často sa vravievalo, že Pallotti mal nezvyčajný dar, ktorý mu umožňoval čítať v duši penitenta ako z knižky. Raz k nemu prišiel veľký hriešnik. Vôbec nebol rozhodnutý, že si chce vykonať generálnu svätú spoveď. V podstate mu na nej ani nezáležalo. Prišiel len poprosiť o presunutie spovede na neskôr. Spovedník mu však navrhol, aby sa vyspovedal ihneď. Sľúbil mu, že mu bude klásť otázky, na ktoré môže odpovedať „áno" alebo „nie". Hriešnik pritlačený k múru s tým súhlasil a sv. Vincent hneď pristúpil k otázkam. Aké šokujúce pre tohto kajúcnika bolo, keď mu Pallotti predstavil jeho život od začiatku po túto svätú spoveď. Všetky jeho hriechy boli tak dokonale a podrobne vyjasnené, že ani on by ich nemohol lepšie opísať. Táto spoveď do hĺbky otriasla jeho dušou.

            Jedna slečna - podľa svedectva istej Mariany Litovej - udržiavala nedovolený pomer. Keďže už z počutia poznala Pallottiho ako veľmi vyhľadávaného spovedníka, rozhodla sa i ona vyspovedať u neho v nádeji, že bude môcť ľahko a rýchlo získať rozhrešenie. Kľakla si pred ním a zbežne vyznala niekoľko hriechov. Predpokladala, že spovedník nebude ani tušiť, v akom stave je jej duša. Zatriaslo ňou však, keď začula slová:

Načo si sem prišla?

Aby som sa vyspovedala, - odpovedala Pallottimu.

Tak choď domov, preruš styky s milencom a rozhodni sa, že už viac nebudeš hrešiť, - povedal jej spovedník.

            O podobných prípadoch sa hovorilo často. Preto sa nemožno diviť, že spovednica sv. Vincenta Pallottiho bola stále obsadená.

 

 

Duchovný vodca kňazov

             Zvláštnu starostlivosť venoval Pallotti kňazom. Uvedomoval si, že duše vodcov svedomia zvyčajne najmenej pociťovali starostlivosť a pomoc v práci s vlastným vnútorným životom. „Nezabúdajme, že kňaz, ktorý neprejavuje veľkú horlivosť o Božiu chválu a spásu duší, sa nachádza vo veľkom nebezpečenstve straty vlastnej spásy. Lepšie je vôbec nebyť kňazom, ako byť kňazom bez svätosti a vedomostí." Takéto slová napísal primiciantovi Luigimu Paolinimu. Veľmi sa chcel stať duchovným vodcom kňazov.

            Ako rektor Kostola Ducha Svätého založil krúžok kňazov, ktorí sa každý štvrtok stretávali a spoločne si prehlbovali svoj duchovný život. Svätý Vincent sám viedol prednášky, v ktorých preberal zásady kňazského života. Hovoril najmä o dôstojnom slúžení svätej omše a dobrom vysluhovaní svätej spovede. Na tieto veci kládol veľký dôraz najmä vtedy, keď ho nejaký kňaz požiadal o duchovné vedenie svojej duše. Z vlastných skúseností vedel, ako málo má niekedy času na modlitbu kňaz, ktorý sa maximálne venuje apoštolskej práci. Preto zdôrazňoval, že je veľmi potrebné, aby sa poctivo zúčastňoval na duchovných cvičeniach a čo najvernejšie ich prežíval. Veľmi dobre poznal tieto problémy, a preto mohol napísať svojmu vernému spolupracovníkovi pátrovi Mellimu do Londýna: „A čo sa Teba týka, chcel by som Ti odporučiť, aby si sa pobožne modlil breviár, po dôkladnej príprave nábožne slúžil svätú omšu a po nej si vykonal patričné vďakyvzdanie; aby si každý deň venoval aspoň pol hodiny rozjímaniu a duchovnému čítaniu najmä Nového zákona, nezabúdaj však ani na knihy Starého zákona."

            Počas stretnutí krúžku kňazov pri Kostole Ducha Svätého sa zamýšľali aj nad evanjeliom pripadajúcim na najbližšiu nedeľu a  diskutovali o ňom. Takto nielenže začínali dobrú prípravu na nedeľnú kázeň, ale aj si prehlbovali vlastné chápanie evanjelia a z toho mohli čerpať mnoho pre vlastné zdokonaľovanie sa. Pallotti od účastníkov požadoval, aby si dávali a verne vykonávali nejaké praktické predsavzatie na čas do najbližšieho stretnutia. Tieto stretnutia prinášali nezvyčajné požehnanie a zúčastňovali sa na nich aj významné osobnosti diecézneho i rehoľného duchovenstva.

            Pallotti sa snažil oživovať a prehlbovať duchovný život kňazov aj iným spôsobom. Napísal knihu Mesiac máj pre duchovenstvo. Už v jej úvode ukázal, ako si kňazi môžu uctievať Pannu Máriu počas mesiaca máj. Počas svojho rektorátu Kostola Ducha Svätého začal písať úvahu o posvätení kňazstva, no nedokončil ju.

            Patril tiež k tvorcom kňazských exercícií v Ríme. V roku 1843 sa odvážil na veľký krok. Pozval na spoločné osemdňové duchovné cvičenia diecézne aj rehoľné duchovenstvo. Pozvanie prijali mnohí kňazi. Žiaľ, tento pokus bol prvý a posledný.

            Keď založil kongregáciu kňazov, za jednu z hlavných úloh určil „formovanie horlivého duchovenstva pre službu na Božiu chválu a spásu duší". V tom čase bola táto úloha obzvlášť naliehavá. Dokonca aj v samotnom Ríme, kde duchovenstvo v niektorých veciach nedosahovalo potrebnú úroveň. Podľa Pallottiho utvorenie vzorného a Božím Duchom hlboko preniknutého duchovenstva bolo prvým stupňom k riešeniu všetkých problémov, ktoré prináša taká či onaká doba. Bol presvedčený, že permanentná formácia duchovenstva by do určitého stupňa mohla zastúpiť všeobecný koncil, ktorého potreba bola vtedy výrazná.

            Vďaka starostlivosti a apoštolskej horlivosti za hlbší duchovný život bohoslovcov a kňazov sa Pallotti vo veľkej miere pričinil o pozdvihnutie úrovne rímskeho duchovenstva v prvej polovici 19. storočia.

 

           

Otec chudobných

             Pallotti preukazoval lásku a opateru nielen vyvoleným. Staral sa aj o jednoduchý ľud. Popri záchrane duší mu záležalo tiež na uspokojovaní dočasných potrieb. Dobré a ustavične pripravené srdce pomáhať preukazoval najmä dvom skupinám ľudí, na ktorých svet najčastejšie zabúda. Sú to chorí a chudobní.

            Čoraz živšiu a vrúcnejšiu túžbu venovať sa chudobným predstavil v jednom zo svojich listov: „Predovšetkým skutky milosrdenstva sú ako žiadne iné najlepším prostriedkom na upevnenie viery. Skutkami lásky k blížnemu dávame chudobným Boha, ktorý je vo svojej podstate láska sama. Navyše každý blížny, ktorý sa nachádza v krajnej núdzi, má právo na náš súcit viac ako iní. Treba mu venovať viac starostlivosti, pretože chudobných si často nevšímame."

            Sám Pallotti dobrovoľne žil vo veľmi skromných podmienkach a nedisponoval príliš vysokými príjmami. A jednak vždy, keď potreboval, nachádzal spôsoby a prostriedky na to, aby mohol chudobným pomáhať. Často rozdával aj vlastné veci. Ak sa niekedy vrátil domov v zničenom plášti alebo deravej obuvi, bolo jasné, že stretol ešte chudobnejšieho človeka, ako bol on.

            Ako rektor Kostola Ducha Svätého sám rozdával chudobným polievku a iné jedlá. Často im dával aj svoje vlastné porcie. Otec Virili, s ktorým mal veľmi blízky vzťah, hovorí, že často neskoro večer s Pallottim odchádzali k ľuďom, ktorí sa hanbili žobrať, a prinášali im chlieb a iné prostriedky potrebné na život. Nijaký žobrák od Pallottiho neodišiel bez podpory, pokiaľ sa Pallotti nepresvedčil o jeho lenivosti či zlej vôli. Nezamestnaným dával namiesto almužny príležitosť na prácu.

            O Pallottiho rozvážnosti svedčí aj to, že nikdy nedával almužnu, ak o ňu niekto prosil v spovednici. Obával sa, že takému človeku chýba náležitá úcta k sviatosti a spovedá sa len pre materiálny zisk. Takýchto žobrákov odmietal a nepočúval ich spoveď.

            Pallotti neváhal priniesť akúkoľvek obeť, aby mohol pomôcť chudobným v núdzi, ktorí za ním prichádzali. Sám nevlastnil žiadne prostriedky, ale nehanbil sa stať žobrákom v službe chudobným. Často osobne chodil k známym zámožným rodinám a prosil ich o odev, obuv a prostriedky na život svojich chudobných. Písal stovky listov s prosbami a ustavične hľadal nových dobrodincov. Tieto listy dokázal formulovať veľmi výrečným a presvedčivým spôsobom. Klasickým príkladom toho je list lekárovi Pietrovi Paolovi Azzochinimu, ktorému zveril chudobnú a chorobou zničenú rodinu: „Mám nádherný spôsob, ako vykonať dielo lásky voči blížnemu, ktoré môžete splniť, lebo verím, že Vaša horlivosť nezanedbá túto príležitosť: vdova Vanniová, bývajúca na ulici Cancellieria 77, je chorá. A s ňou sú chorí aj ďalší členovia rodiny. Je taká chudobná, že si nemôže dovoliť lekára. Ak jej pomôžete, stanete sa pre ňu takým dobrodincom ako ten, kto pomôže duši v očistci. A svoje dielo môžete aj pekne ovenčiť, ak sa postaráte o lieky pre túto rodinu."

            Veľkú horlivosť svojho sluhu Boh niekedy odmenil až zvláštnou pomocou. Raz sv. Vincent prosil zámožnú paniu Fiano o dar pre chudobnú rodinu. Ona však prosbu odmietla. Na jeho naliehanie priznala, prečo odmietla: „Don Vincenzo, dnes som v takej situácii, že naozaj nemôžem poskytnúť nijaký dar. Sľúbte mi, že prídete niekedy inokedy a potom vám túto sumu dám. Dnes toľko peňazí jednoducho nemám."

Dobre, prídem, - povedal Pallotti.

Môžem vedieť kedy? - spýtala sa.

Na deň sv. Homobona.

A kedy má sviatok?

Práve dnes, 13. novembra.

Je mi ľúto, ale dnes peniaze nemám, - ubezpečovala ho.

Rodina, o ktorú ide, sa nachádza v krajnej núdzi, - naliehal Pallotti, - a s pomocou nemožno otáľať. Prosím, dôverujte Pánu Bohu a s poslušnosťou tie peniaze pohľadajte. Poslušnosť robí zázraky."

            Odišla hľadať. Našla však iba jednu drobnú mincu. Hanbila sa ju dať do rúk Pallottimu, ktorý sa nedal nijako odradiť. Veď predsa táto minca nemohla vystačiť na to, aby uľavila úbohej rodine v jej ťažkom rozpoložení. Poslušne sa však vrátila k sv. Vincentovi a dala mu tú poslednú mincu. Aké veľké však bolo jej prekvapenie, keď uvidela, ako sa medená minca v Pallottiho rukách zmenila na zlaté mince. Sv. Vincent ju poprosil, aby o tom nikomu nehovorila.

 

 

Pri lôžku chorých

            Vincent sa ešte ako chlapec po boku svojej dobrej mamy naučil navštevovať chorých, prinášať im útechu a úľavu. Starosti o chorých mu zaberali veľa času aj v jeho kňazskom živote. „Už samotná myšlienka na to, že Ježiš Kristus prijíma každý skutok vykonaný pre chorých tak, akoby bol vykonaný pre neho samého, musí živo povzbudzovať naše svedomie, aby sme dbali o chorých a všetkými prístupnými prostriedkami sa snažili im pomôcť a uľahčiť ich utrpenie." Tieto slová píše vo svojom diele o Katolíckom apoštoláte. A hoci v iných oblastiach dušpastierskej práce bol zaťažený mnohými záväzkami, vždy, keď ho volali k chorému, ihneď bol v pohotovosti. I keď ho volali v noci, čím ho oberali aj o zvyšok i tak prikrátkeho spánku, okamžite vstával a vydával sa na cestu. Bratovi vrátnikovi dal príkaz, aby v noci dával pozor na zvonček pri bráne, a hneď ho upozorňoval na každé privolanie. Keďže sa vo dne málokedy zdržiaval v dome, kázal v sakristii Kostola Ducha Svätého umiestniť schránku na listy. Každý, kto v jeho neprítomnosti prichádzal s prosbou o návštevu chorého, mohol tam nechať svoju adresu. A keď sa sv. Vincent vrátil zo svojich dušpastierskych povinností a našiel lístok s adresou, bez meškania sa vydával na cestu.

            Vaccari, jeden z jeho spolubratov, hovorí, že často videl Pallottiho, ako v izbe pri vrátnici alebo dokonca na schodoch rýchlo zjedol skromné jedlo, aby sa posilnil pred ďalšou prácou. Prevažne to bol kúsok chleba a pohár vína. Keď ho náhodou niekto v tejto situácii zaskočil, tak sa ospravedlňoval: „Prosím, nepohoršujte sa. Toto jedlo je mi potrebné." Ten chlieb a víno boli veľmi často jeho celým obedom. Ak išlo o záchranu duše, jedlo alebo spánok nemali v živote Pallottiho nijaký význam. Jeho spolubratia často videli, že sv. Vincent sa jedla na stole ani nedotkol, ak ho brat vrátnik volal k chorému.

            Niet sa čo diviť, že chorí v ťažkých chvíľach naliehavo prosili o Pallottiho návštevu. Už len samotný jeho príchod im do duše vnášal pokoj a dôveru. On im preukazoval otcovskú starostlivosť o dobro ich duše i tela. Modlil sa s nimi a pomáhal im vykonať si dobrú spoveď. Veľmi rád dával požehnanie obrázkom Panny Márie. Pri rozlúčke radil chorým a ich príbuzným, aby ho okamžite zavolali, keby sa zdravotný stav zhoršil. Často mu bolo dané, aby mohol sprevádzať umierajúcich počas poslednej hodiny a voviesť ich do večnosti. Niekoľkokrát sa stalo, že sa mu v poslednej chvíli podarilo zmieriť hriešnika s Bohom. Bol známy zvláštnym darom zmäkčovania zatvrdených sŕdc. Preto ho často volali tam, kde bolo všetko úsilie o záchranu neúčinné.

            Jeho návštevy mali neraz zázračný vplyv na zdravotný stav chorých. Už v roku 1830 sa povrávalo o istom nezvyčajnom uzdravení ako výsledku Pallottiho návštev. Lucia Fabianová, ktorá bývala v Sant'Anna de Bresciani, hovorila, že po štyridsiatich dňoch choroby mala prijať sviatosť pomazania chorých, lebo smrť už bola blízko. K jej radosti ju sv. Vincent navštívil v spoločenstve akéhosi človeka. Hneď si so všetkými zhromaždenými kľakol, aby sa za ňu pomodlil. Po chvíli sa jej spýtal, či sa už zmierila so smrťou. Chorá povedala, že áno, ale dodala, že jej je ľúto tých drobných detí, ktoré zanechá osirotené. „Prosím, modlite sa k Božej Matke, ona vás poteší," vyzýval ju Pallotti na modlitbu. Ešte raz sa pomodlil a potom jej udelil požehnanie svojím obrázkom. Len čo vyšiel z domu, chorá pocítila príliv síl a manželovi povedala, že už sa cíti zdravá. Večer v ten istý deň prišiel k nej lekár Petacci. Nevedel o tom, že ju Pallotti navštívil. S údivom konštatoval úplné uzdravenie svojej pacientky, na ktoré našiel jediné vysvetlenie: „Evidentne tu bol don Vincenzo."

            Očití svedkovia potvrdzujú mnoho prípadov zázračného uzdravenia. Veľmi dôležité je svedectvo Alžbety Sannyovej prednesené počas beatifikačného procesu Vincenta Pallottiho: „Navštívila som chorú príbuznú, ktorá bývala pri Kostole Santa Maria Maggiore. Keď som vychádzala z jej domu, tak nešťastne som spadla, že som si zlomila ľavé rameno na niekoľkých miestach. Odniesli ma do nemocnice a tam mi dávali na to rameno studené obklady. Z toho mi vznikol taký silný zápal, až mi celé sčervenelo. Po desiatich dňoch lekári konštatovali, že jedinou záchranou pred smrťou je amputácia ruky. Zľakla som sa, keď som to počula. Po odchode lekárov prišiel Pallotti. Keď som mu povedala, že mi bude rameno odňaté, skríkol od dojatia. Povedala som mu, že mi nejde o to, či ozdraviem, alebo nie, ale chcela by som dostať milosť od Pána Boha a Božej Matky, aby mi ruku nechali. Vtedy si Pallotti kľakol pred oltárik a vrúcne sa modlil. Keď vstal, povedal: „Nebojte sa! Prosím, úplne sa odovzdajte Panne Márii." Následne ma požehnal obrázkom Panny Márie, ako to zvyčajne robieval, a odišiel. Lekári boli veľmi prekvapení, keď ma na druhý deň prišli operovať. Opuchnutie zmizlo a ramenu sa vrátila prirodzená farba. Pochopiteľne, operácia bola zbytočná. Lekári nevychádzali z údivu a jednohlasne vyhlásili, že mi bola udelená zvláštna milosť."

            Neúnavná služba pri lôžku chorých, vyžadujúca mnoho síl, spolu s prácou v spovednici úplne vyčerpali Vincentove sily. Virili hovorí, že raz v noci Pallottiho volali ku chorému, ktorý býval vo vzdialenejšej časti mesta. Svätý Vincent bol veľmi unavený. Počas dňa mal niekoľko kázní a veľa spovedal. Aj napriek tomu sa okamžite vydal k chorému. Keď cestou prechádzal okolo kostola, úplne stratil sily. Na chvíľu si sadol na kostolné schody a povedal: „Hľadajme silu u Pána Ježiša." Po chvíli vstal a šiel ďalej. Prišiel práve včas, takže stihol pripraviť chorého na smrť.

           

 

V službe väzňom

             Správa o tom, že Pallottimu bol daný zvláštny dar obracania zarytých hriešnikov, dokonca aj v poslednej chvíli, mu priniesla nové pole práce - väzenie. Arcibratstvo San Giovanni Decollato, ktoré sa zaoberalo odsúdenými na smrť, ho prosilo, aby sa stal kaplánom bratstva. Svätý Vincent to však musel odmietnuť pre množstvo iných záväzkov. Sľúbi však, že ak pôjde o nezvyčajné prípady, keď hriešnik bude zotrvávať v odpore voči kňazovi, majú ho volať a on príde. V rokoch 1835 až 1846 sa stalo deväť takýchto prípadov. V siedmich prípadoch mal to šťastie v poslednej hodine zmieriť väzňov s Bohom, niekedy až podivuhodným spôsobom.

            Raz ho volali k zarytému vrahovi. Pallotti vošiel do jeho cely a hneď prosil o prepáčenie, že k nemu prišiel. Zároveň ho uistil, že ho k ničomu nebude nútiť. Poprosil ho len o to, aby sa mohol modliť v jeho cele. Kľakol si a nábožne sa pomodlil jeden Zdravas. Keď sa pomodlil, vstal a väzňov odpor bol prelomený.

            Inokedy povedal vinníkovi a ostatným: „Modlime sa, aby Pán Boh čím skôr udelil milosť tomuto biednemu človekovi." V tej chvíli sa odsúdený trestanec od ľútosti a skrúšenosti rozplakal.

            Pallotti bol nesmierne šťastný, keď mohol získať dušu pre nebo. Jeden z jeho penitentov, vyšší dôstojník, hovorí, že raz prišiel na návštevu k pátrovi Vincentovi. Bolo to práve v deň, keď tento Boží služobník zmieril s Bohom zaťatého hriešnika. Svätý Vincent dôstojníka veľmi srdečne objal a plný šťastia mu hovoril o neobyčajnom zázraku Božieho milosrdenstva.

            Na začiatku štyridsiateho roku svojho života prijal sv. Vincent Pallotti duchovnú správu veľkého väzenia Carceri Nuovi. Rímske väznice boli v tom čase preplnené. Bolo to totiž obdobie nepokojov a rozruchu. Ľudia organizovali manifestácie a dožadovali sa rôznych práv. Pápež Gregor XVI. zaviedol v cirkevnom štáte prísny poriadok. Veril, že sa mu týmto spôsobom podarí nepokoje ovládnuť.

            Pallotti nehľadal nové pôsobisko. No keďže mu bolo predstavenými zverené a on ho prijal, všetkými možnými spôsobmi sa snažil uväzneným pomôcť. Nebojácne sa za nich prihováral. Keď sa dozvedel a presvedčil, že boli nespravodlivo a zbytočne prísne trestaní, usiloval sa o zmiernenie nespravodlivých trestov. Zachovali sa mnohé listy, ktoré sv. Vincent dostával od väzňov, a obrovský počet návrhov, ktoré on sám písal vedeniu väznice na záchranu väzňov.

            Táto nezvyčajná žičlivosť a starostlivosť o ich časné dobro mu otvárala cestu k srdciam väzňov. Pravidelne, a to dosť často, mával vo väzení kázne pre väzňov, vysvetľoval im pravdy viery, spovedal a dokonca aj konal duchovné cvičenia. Popritom sa osobne venoval väzňom. Takto sa pričinil o mnohé obrátenia.

            Prameň tohto úspechu bol nielen v jeho zbožnosti, ale aj v jeho srdečnom súcite a otcovskej starostlivosti, s akou pristupoval aj k tomu najväčšiemu hriešnikovi.