POHĽAD NA CELÝ PALLOTTIHO ŽIVOT

 

            Po náčrte životopisu sv. Vincenta Pallottiho bude dobré a užitočné usporiadať jednotlivé črty do jedného celku. Pohľad na celý Pallottiho život nám dovolí oceniť jeho osobnosť, život a dielo. Iba takto si dokážeme uvedomiť nezvyčajnú hodnotu a veľkosť tohto skromného kňaza.

 

 

Človek veľkej myšlienky

 

            Pallotti si mohol život zariadiť príjemne a pohodlne. Dedičstvo po otcovi by mu po kňazskej vysviacke umožňovalo stráviť niekoľko pokojných rokov v rodnom dome a na štúdiách, v modlitbe a prípadnej pomoci v pastoračnej práci. V priebehu rokov by mohol zaujať bohaté a nie veľmi vyčerpávajúce pôsobisko. S ľahkosťou by mohol nakoniec dosiahnuť aj to, aby svoj život skončil ako ctihodný kanonik. Jeho však nepriťahovali dočasné ciele a výhľady do budúcnosti. Drahocenný a krátky čas pozemského života chcel obetovať najvyššiemu cieľu, aký len človek môže nájsť - službe pre Kristovo kráľovstvo. Môže byť pre život krajšia úloha ako tá, ktorú mal sám Spasiteľ?

            O veľkosti Vincenta Pallottiho v dostatočnej miere hovorí aj úplná a vyčerpávajúca obeta vlastného života. No ešte viac o tom hovorí a presvedčuje fakt, že sa neuspokojil s obetou vlastného života. Chcel získať aj iných do kruhu svojej práce, chcel zahrnúť široké masy a strhnúť všetkých katolíkov. V tejto snahe je vlastne podstata jeho najväčšieho diela - Katolíckeho apoštolátu. Všetci katolíci majú byť apoštolmi. Táto myšlienka je základ. Svätý Vincent jej zasvätil najlepšie roky svojho kňazstva, o ňu bojoval, celý sa jej oddal, pre ňu sa spaľoval.

            Vyhlásenie takejto idey a práca na jej uskutočňovaní bola v tých časoch príliš riskantným predsavzatím. Pallotti sa o tom dostatočne presvedčil. V priebehu mnohých rokov mu nič nezapríčinilo toľko nedorozumení, podozrení a nepriateľských postojov ako práve táto idea a s ňou spojený názov Katolícky apoštolát.

            Všetky problémy sa dajú pochopiť až vo svetle dejín Cirkvi. V dávnych časoch sa zatracovala myšlienka o apoštoláte a zodpovednosti katolíkov, a teda aj laikov. Okrem toho táto myšlienka v katolíckych kruhoch pripomínala bludárstvo. Problém bol v tom, že najmä reformátori v boji proti Cirkvi do popredia vysúvali náuku o laickom apoštoláte a o kňazstve laikov. Preto nie div, že v nasledujúcich storočiach Katolícka cirkev o to viac zdôrazňovala výnimočné postavenie a zodpovednosť cirkevnej hierarchie, a proti úsiliam, ktoré chceli pripísať laikom značný podiel a vplyv na život Cirkvi, sa postavila s nedôverou.

            Pallotti však videl, že už nastal čas, keď treba znova prizvať laikov k spolupráci na budovaní Božieho kráľovstva, a to v omnoho širšom rozpätí, ako sa vtedy prijímalo, aby čo najlepšie spojil ich sily v službe Cirkvi. Jasne si uvedomoval, že ak chce duchovenstvo maximálne odpovedať na apoštolské výzvy doby, musí nájsť oporu medzi laikmi. V týchto potrebách času Pallotti počul Božie volanie, za ktorým šiel aj napriek ľudským predsudkom a výstrahám. Práve na tom sa zakladá jeho veľkosť a historické poslanie v Cirkvi, že na prahu nových čias zdôraznil dôležitosť laického apoštolátu a pomocou toho sa všeobecne pričinil o začiatok nového obdobia evanjelizácie.

            Iní veľkí ľudia vtedajších čias nepochybne tiež uznávali potrebu laického apoštolátu a zakladali množstvo organizácií, ktoré angažovali laikov. Nik sa však nepokúšal šíriť všeobecný apoštolát do takej miery ako Pallotti. „Devätnáste storočie - píše terajší historik - oplýva veľkými bohatiermi a svetoznámymi ľuďmi, ktorí sa pomocou nových prostriedkov usilovali energicky a dôsledne plniť aktuálne úlohy. Vincent Pallotti spomedzi nich vyniká tým, že videl príčiny pálčivých problémov svojho času a celý komplex problémov sa snažil riešiť spolu a zároveň pomocou jedného ideového plánu."

            Spomedzi doteraz známych veľkých Pallottiho súčasníkov nikto nerozobral a neodhalil tento problém do posledného detailu tak ako on. Mnohí naozaj horlivo pracovali na riešení všeobecných nábožensko-spoločenských problémov s nasadením všetkých síl, nik však neprehovoril tak prenikavo do ľudského povedomia o pravde a povinnosti apoštolátu spočívajúcej na všetkých katolíkoch. Nik tak jasne a rozhodne nehlásal toto právo a zároveň povinnosť ako zásadu, ako to robil práve Pallotti. A nik sa nepúšťal do takých odvážnych skúšok, aby dokázal získať všetkých katolíkov bez výnimiek pre myšlienku apoštolátu, tak ako Pallotti.

            Väčšina tejto myšlienke vtedy ešte nerozumela, preto ju Pallotti nemohol uskutočniť. Čas na to dozrel až neskôr. Až pápež Pius XI. ako prvý oživil povedomie celej Cirkvi myšlienkou o všeobecnom apoštoláte v takej forme, o akej hovoril už sv. Vincent Pallotti.

 

 

Človek činu

 

            Pallotti nielenže svetu predkladal veľké myšlienky, ale pracoval aj na ich uskutočňovaní tak, ako dokáže pracovať len ten, kto je hlboko preniknutý svojím poslaním.

            Pallotti bol človek činu.

            Ako kňaz pracoval iba tridsať rokov. Nie každý rozum však dokáže zahrnúť všetko, čo vykonal v tomto krátkom období. Zapálený svätou horlivosťou sa chcel úplne zničiť v službe pre Krista. „Nikdy nebyť nečinným; málo rozprávať a veľa konať; konať toľko dobra, koľko je len možné; ak sa robí niečo dobré, robiť to dobre" - také boli jeho myšlienky, ktorými sa riadil a ktoré často opakoval sebe aj iným.

            Túžil, aby každý deň, každá hodina, každá minúta jeho života bola správne využitá. Nepotrebné rozhovory, nečinné státie a čakanie boli pre neho neznesiteľné. Čas svojho odpočinku a spánku sa snažil čo najviac skrátiť. Nepoznal prázdniny. Ak sa stav jeho zdravia dožadoval odpočinku, tak skúpo vyhradené dni na oddych boli pre neho veľkou obetou. No ani vtedy sa úplne nevzdával práce.

            Prácu nemusel dlho hľadať. Nachádzal ju všade. Ponáhľal sa s okamžitou pomocou v každej potrebe. Vždy bol pripravený slúžiť. Nijaká práca sa mu nezdala ponižujúca alebo priťažká, ak ňou mohol poslúžiť blížnemu. Neustupoval pred žiadnou úlohou, ak pochopil, že jej splnenie stanovila pre neho Božia vôľa. S pokorou a vierou v Boha prijímal každý záväzok, hoci sa považoval za nehodného na jeho plnenie. V duchu poslušnosti a pokory prijal službu špirituála v rímskom seminári či miesto rektora Kostola Ducha Svätého a v tom istom duchu sa podujal aj založiť Katolícky apoštolát.

            Šokujúca je rôznorodosť a rozľahlosť oblastí, v ktorých Pallotti rozvíjal svoju aktivitu. Ťažko je presne vymedziť oblasť práce, ktorú v pastoračnej službe vykonával ako kazateľ, exercitátor, misionár alebo vodca bratstiev a spoločností. Nie je možné spočítať hodiny venované jednotlivým ľuďom v spovednici a v rámci duchovného vedenia, hodiny strávené pri lôžkach chorých, alebo spočítať ťažkosti a starosti, ktoré na seba prijal kvôli úbohým a sirotám či pre pomoc misiám.

            Pallotti sa do každej práce vkladal celý. Daroval to najlepšie, čo mal. Všetko chcel vykonať s maximálnou dokonalosťou: „Chcem," píše vo svojom denníku, „aby moje skutky, ako aj skutky všetkých stvorení boli vykonané s takou dokonalosťou, s akou by ich vykonali všetci svätí, najsvätejšia Panna Mária, dokonca aj sám Ježiš Kristus. Chcel by som, aby sa moje skutky aj skutky všetkých ľudí robili s takou šikovnosťou, s akou by ich na našom mieste konali svätí, Božia Matka a Pán Ježiš. A to najmä počas modlitieb a kňazskej služby, lebo tam dokonca aj tá najdrobnejšia vec, ľudským okom neviditeľná, má v Božích očiach veľký význam. Keď však vidím, že nie som schopný vždy takto konať, chcem aspoň vyznať svoju nemohúcnosť a biedu."

            Z nadprirodzených túžob sv. Vincenta vyniká skutočnosť, že keď sa venoval rôznym úlohám, spoznal ich skutočnú cenu a citlivo si vytvoril hierarchiu záväzkov. Pochopiteľne, v jeho živote boli na prvom mieste povinnosti spojené s kňazstvom a udeľovaním svätých sviatostí, modlitba, hlásanie Božieho slova, duchovné vedenie a podobne. Nijakej inej činnosti nevenoval toľko času a síl ako spovedaniu. Deň začínal aj končil v spovednici, v spovednici tiež dostal smrteľnú chorobu. Spovednica bola preňho apoštolským pôsobiskom s prvoradým označením. Vedel, že v nej sa vykonáva najväčšia a najťažšia, ale zároveň aj najužitočnejšia práca na obnove duší a celej ľudskej spoločnosti.

            Takto sv. Vincent Pallotti zasväcoval v tichosti celé svoje sily apoštolským úlohám, ktoré mu Boh pridelil. Pri čisto materiálnom chápaní sveta by sme mu mohli vyčítať, že si nešetril zdravie a doslova drancoval svoje sily. Veď rozvážnejším spôsobom života by na svete mohol žiť o niekoľko rokov a možno aj desaťročí dlhšie. No kto by sa opovážil podľa čisto ľudských a racionálnych výpočtov oceniť dušu, ktorú vedie Duch Svätý? Konečný cieľ života nie je v tom, aby človek žil na zemi čo najdlhšie, ale aby svoje roky prežil tak, ako to chce Pán Boh.

 

 

Muž modlitby

 

            Pallotti pracoval veľa, veľmi veľa. No ani pri tom najväčšom pracovnom vyťažení nezabúdal na modlitbu. Nikdy nepadol za obeť tzv. „heréze činu", ktorá pobáda k mylnému presvedčeniu, že horlivá apoštolská práca oslobodzuje od vedenia vnútorného života, a dokonca k tomu, že je priam nemožný.

            Život sv. Vincenta je najlepší dôkaz a zároveň silný príklad, ktorý dokazuje, že rozsiahla duchovná práca sa dá skĺbiť s hlbokým vnútorným životom. V najväčšom návale prác Pallotti vždy nachádzal čas potrebný na modlitbu. Každý deň si svedomito vykonával duchovné povinnosti. Z víru každodenných prác sa usilovne vracal do samoty. Všetky otázky dňa, všetky práce dokázal prepojiť s modlitbou.

            Pallotti sa modlil vždy a všade, vo dne i v noci. Jeden z jeho životopisov pripúšťa, že ani v kláštornej cele sa nemodlia toľko, koľko sa modlil sv. Vincent vo svojej izbe. De Gregorio, jeden z jeho dôverných priateľov, hovorí, že Pallotti vždy, keď bol vo svojej izbe, strávil celý čas na kolenách. A to nielen vtedy, keď sa modlil, ale aj vtedy, keď čítal alebo písal. K takému postoju ho viedla myšlienka a úcta voči všemohúcemu a všadeprítomnému Bohu.

            Páter Melia, blízky a dôverný Vincentov spolupracovník, dosvedčuje, že jeho ctihodný majster mal dlhé roky na čele modrinu, ktorá bola určite spôsobená tým, že sa často modlil ležiac krížom, pričom čelo opieral o zem. Breviár sa zvyčajne modlil kľačiac, bez opierania sa o kľačadlo, a niekedy s rozloženými rukami ako na kríži. Počas modlitby breviára často robieval prestávky, aby si vzbudzoval úkony ľútosti, zvelebovania, lásky, vďakyvzdania alebo viery, v závislosti od témy textu breviára.

            Často strávil celú noc na modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou. V exercičnom dome na Gianicole ho raz ráno našiel vrátnik spiaceho pred Najsvätejšou sviatosťou. V Camaldoli vždy prosil o kľúč od izby, z ktorej bol výhľad na kostolnú loď. V takejto izbe sa bez problémov mohol modliť v každej chvíli dňa i noci. A modlil sa nielen vo svojej izbe a v kostole. Modlil sa aj na ulici, modlil sa na ceste do práce, modlil sa pri návšteve chorého, modlil sa každým činom a slovom.

            „Koľkokrát som s ním šiel ulicami Ríma," hovorí páter Melia, „prosil ma, aby som sa s ním modlil ruženec. A keď sme skončili jeden, prosil, aby sme sa pomodlili ešte jeden za duše v očistci. Potom niekoľkokrát opakoval Krédo. Často sa stávalo, že sme sa ani nedostali k tomu, aby sme prediskutovali niekoľko naliehavých vecí."

            Keď čakal v predsieni na stretnutie s nejakým vysokopostaveným človekom, zvyčajne šiel do kúta, kľakol si a modlil sa. Pritom vôbec nebral ohľad na prítomnosť iných ľudí. Páter Virili, jeden z prvých Vincentových spolupracovníkov, hovorí: „Často som s Pallottim chodieval na audienciu k pápežovi Piovi IX. Mnoho ráz som videl, ako sa v predizbe vzdialil za záves, tam si kľakol a modlil sa, kým naňho neprišiel rad."

            Na Anjel Pána vždy padal na kolená a modlil sa Anjelské pozdravenie bez ohľadu na to, kde sa nachádzal, hoci aj na ulici.

            Každú prácu, každé nové predsavzatie začínal modlitbou. Pred poskytnutím rady si kľakol a prosil Boha o pomoc. Až po modlitbe povedal svoj názor jasne a isto, pričom rozhodol tak, ako považoval za najlepšie.

            S výnimočnou sústredenosťou a zbožnosťou sa modlil pred Najsvätejšou sviatosťou. Zdalo sa, akoby ho akási tajomná a neodolateľná sila priťahovala k Spasiteľovi vo svätostánku. Ako rektor Kostola Ducha Svätého dal za vlastné peniaze postaviť malý chór, ktorý jeho izbu spájal s kostolom. Takto sa aj v dome ustavične nachádzal blízko Spasiteľa. Uňho hľadal potechu a silu vo všetkých životných ťažkostiach. S ním preberal veci, ktoré mal na srdci. Na papierik, ktorý stále ležal na kľačadle, spisoval dôležité veci, ktoré chcel prediskutovať s Kristom pred svätostánkom. Keď k nemu prichádzali ľudia s prosbami alebo dôležitými listami, niekedy vravieval: „Najprv sa o tom porozprávajme s Bohom pri modlitbe. Predložím tieto listy Spasiteľovi v Najsvätejšej sviatosti."

            Nezvyčajná úcta, akú preukazoval páter Pallotti Ježišovi ukrytému v Najsvätejšej sviatosti, sa prejavovala predovšetkým v tom, ako slúžil svätú omšu. Mons. de Rossi, apoštolský vikár v Číne, počas krátkeho pobytu v cirkevnom štáte videl v jednom z rímskych kostolov kňaza, ktorý slúžil svätú omšu s takou zbožnosťou, pozornosťou a oddanosťou, že sám páter Rossi nadobudol dojem, že pri oltári vidí svätého. Plný úžasu a dojatia sa v sakristii pýtal na meno neznámeho kňaza. Bol to Pallotti.

            Gróf de Gregorio rozpráva, že z času na čas pozýval Pallottiho, aby mu odslúžil svätú omšu v jeho domácej kaplnke. Vincentova zbožnosť pri každom jeho pobyte všetkých veľmi hlboko prenikala a dojímala k slzám.

            Aj napriek zaangažovanosti, s akou sv. Vincent slúžieval svätú omšu, však veľmi dôsledne unikal pred všetkým, čo by mohlo mať hoci len náznaky niečoho nezvyčajného, preháňania alebo umelosti. S príkladnou starostlivosťou zachovával liturgické predpisy. Keď boli na svätej omši prítomní ľudia, slávil ju nie viac ako pol hodiny. Súkromné sväté omše mal o niečo dlhšie, podľa momentálneho zanietenia vlastnej zbožnosti.

            Pallotti rozvíjal všetky druhy modlitby. Modlil sa nielen preto, aby od Boha vyprosil nejakú milosť. Hodiny trávil pri modlitbe zvelebovania. Vo svojich rozhovoroch s Bohom venoval veľa času ďakovnej modlitbe. Často ďakoval za nespočítateľné dobrá, ktoré Pán daroval jemu, ako aj iným ľuďom. Už vopred ďakoval za vypočutie svojich prosieb. Bol presvedčený, že Boh vypočuje každú prosbu a odpovie na ňu spôsobom, ktorý vo svojej nekonečnej múdrosti uzná za najlepší a najdokonalejší. Preto sa vo všetkých záležitostiach utiekal k Bohu v modlitbe. Svojich známych tiež pobádal, aby sa neprestávali modliť v každej potrebe: „Modlime sa, modlime sa vo všetkých potrebách sveta," vyzýval raz svojich spolubratov, „ale najmä na Božiu slávu a za spásu duší."

           

 

Veľký askéta

 

            Každého, kto sa zamýšľa nad Pallottiho prácou, preniká údiv, ako veľa vo svojom živote dokázal urobiť a ako veľa sa modlil. Omnoho viac však šokuje to, že také veľké diela uskutočňoval s veľmi skromnými zásobami fyzických síl.

            Mal jemnú a útlu postavu. Práve preto ho duchovný vodca odrádzal pred vstupom do rehole. Lenže umŕtvovanie, aké Pallotti praktizoval ako diecézny kňaz, značne presahuje asketické zvyky reholí, ktoré sa riadia najprísnejšou kláštornou regulou.

            Svätý Vincent Pallotti chcel viesť život plný umŕtvovania. Taký, aký od rehoľníka vyžaduje jeho rehoľný ideál. Keďže mu nebolo dané vstúpiť do kláštora, chcel žiť vo svete v úplnom odumieraní pre seba samého. A ako duchovný vodca veľkého mesta chcel podľa možností vo svojom živote podľa evanjeliových rád realizovať čistotu, chudobu a poslušnosť. Túto túžbu vyjadril aj vo svojich skutkoch.

            Pallotti pochádzal z pomerne zámožnej rodiny. Ako kňaz neraz dostával od ľudí veľké peňažné sumy. Nenechával si však ani najmenší z týchto milodarov. Všetko, čo dostával a vlastnil, venoval na charitatívne a apoštolské účely. S veľkou obľubou sa venoval prácam, ktoré mu neprinášali zisk. Nikdy si nevzal mesačných dvanásť skudov, na ktoré ako špirituál kolégia Kongregácie pre šírenie viery mal právo. Dával ich k dispozícii inštitútu na misijné ciele. V testamente disponuje sumou iba niekoľkých skudov.

            Jeho osobné potreby boli krajne skromné. Celý život mu na bývanie stačila jedna malá izbička. V dome pri Kostole Svätého Spasiteľa si vybral veľmi skromnú a pochmúrnu izbu, v ktorej jedinou ozdobou bol kríž a socha Božej Matky. Ako posteľ mu slúžilo niečo pripomínajúce váľandu vystlatú senom. Dlhý čas spával na veľkom koši s knihami a niekoľko rokov dokonca aj na holej zemi. Jeho duchovný vodca otec Serafini hovorí, že v roku 1839 mu prikázal spať na sene. Kardinál Lambruschini dodáva, že v predošlých rokoch Pallotti nespal na posteli iba preto, že ju vlastne ani nemal. Daroval ju niekomu inému. Keď mu spravili novú posteľ, bola taká tvrdá, že nočný odpočinok na nej bol pre sv. Vincenta skôr utrpením ako načerpaním nových síl.

            Aj čo sa týka oblečenia, Pallotti bol vo svojich nárokoch veľmi skromný. Všetko najlepšie, čo mal, rozdával chudobným. Keď mu tesné topánky spôsobili otlaky na nohách, tak si ich vôbec nechcel vymeniť, ale toto utrpenie ochotne prijímal na pamiatku Ježišovej cesty na Kalváriu. No aj napriek tomu, že miloval chudobu, neznášal špinu a nedbalosť. Veľmi dbal o poriadok a čistotu a iným túto starostlivosť aj odporúčal. Keď sa jeden z domovníkov pri nejakej príležitosti zjavil v jeho izbe v zanedbanom odeve, sám mu ho kefou vyčistil. Pritom dodal: „Máme byť chudobní, ale nie špinaví."

            Celý život, už aj ako študent gymnázia, zdôrazňoval prísne umŕtvovanie v jedení. Jedol veľmi málo. Tí, čo o tom vedeli, sa čudovali, ako môže žiť a pracovať popri takej skromnej obžive. Takmer celý polrok zachovával prísny pôst: okrem Veľkého pôstu aj pôsty praktizované kapucínmi - od Všetkých svätých po Božie narodenie. Okrem toho zachovával aj prísny pôst od Veľkej noci do Turíc.

            Ak sa aj nepostil, beztak si doprial iba malú porciu. Na raňajky neraz zjedol len malý kúsok chleba namočený v octe. Pri obede sa snažil nebadane vyberať jedlá, ktoré mu najmenej chutili. Do chutných jedál pridával horké bylinky, ktoré si vždy nosil so sebou. Po obede zjedol list paliny. Ak na stôl podávali vyberané jedlo alebo puding, venoval to chorým. Keď si sadol k stolu už po odchode iných, uspokojil sa aj so zvyškami. „Bez umŕtvovania sme ako neorezávané stromy alebo záhrady bez opatery," povedal raz, keď rozprával o ovocí pôstov.

            S rovnakou rozhodnosťou a horlivosťou, s akou sa snažil odtrhnúť od všetkého dobra tohto sveta, si odriekal každú príjemnosť. Svoje telo spútal takými prísnymi putami, že ho môžeme považovať za veľkého askétu Cirkvi. Ešte ako mladý študent so súhlasom svojho duchovného vodcu zložil sľub čistoty. Aby odobral telu aj tú najmenšiu snahu búriť sa, podrobil ho prísnej disciplíne a regulárnym telesným trestom, čo však nikdy nerobil bez upovedomenia a súhlasu svojho spovedníka. Nevie sa, ako ďaleko ustupoval spovedník pod náporom Vincentovho naliehania. Isté je, že mu dovoľoval často sa bičovať do krvi, nosiť ľanovú košeľu a kajúce reťaze a praktizovať mnohé iné asketické úkony. Ešte dnes môžeme v jeho izbe v dome pri Kostole Svätého Spasiteľa vidieť náradie, ktorým sa mučil a karhal svoje telo. Okrem iného sú tam aj remienky zakončené háčikmi a guľôčkami. Často nosil pás z ťavej srsti. Na bičovanie niekedy používal hrubé zvieracie šľachy. Všetky tieto nástroje trápenia po celý život ukrýval. Až po jeho smrti ich spolubratia našli. Pallotti používal všetky tieto prostriedky kajúcnosti s veľkou ostražitosťou a pozornosťou, aby sa vyhol ľudskej zvedavosti. „Verím Bohu," čítame v jeho duchovnom denníku, „že to všetko vydržím bez ujmy na zdraví, aby som mohol ďalej pracovať na väčšiu Božiu chválu a na spásu duší. Dúfam, že týmito skutkami naberiem nové sily pre dušu i pre telo."

 

 

 

TAJOMSTVO VEĽKOSTI

 

            Z akého zdroja čerpal Pallotti silu na svoj nezvyčajný život, život práce, modlitby a sebazapierania?

            Jestvuje len jedna odpoveď na túto otázku. Odpoveď, ktorá vysvetľuje život každého svätého: všetko to robí sila lásky. „Láska nepozná hranice, - hovorí autor Nasledovania -, ale nadovšetko rozpaľuje silu. Láska nepozná ťažkosti, nehľadí na problémy, dodáva sily na to, čo človek sám nezvláda. Nepočíta s nepravdepodobnosťou, keď usudzuje, že všetko môže a že jej je všetko dovolené. Všetkého je schopná, veľa vykoná a uskutoční tam, kde ten, čo nemiluje, ustane a upadá."

            Pallotti bol tiež zapálený takouto láskou. Bol prežiarený ohňom lásky, akú medzi ľuďmi môžeme iba zriedkakedy stretnúť. Božia láska mu pomáhala pri telesnej slabosti.

 

 

Život v horlivej Božej láske

 

            Pallotti hľadel na Boha a prežíval ho predovšetkým ako nekonečnú lásku, ktorá nesmierne prevyšuje všetky ľudské pojmy, predstavy a miery a je hodna nekonečnej lásky a úcty. Výrazy ako „Boh nekonečný, neobmedzený, nepochopiteľný, nekonečne láskavý a milosrdný" sa v jeho listoch a výpovediach ustavične opakujú. Cítil, že je do hĺbky preniknutý a otrasený nekonečnou Božou láskou. Jeho myšlienky, túžby a skutky sú obrazom tohto vnútorného prežívania.

            „Prosím Boha, aby mne i všetkým ľuďom ráčil dopriať najvrúcnejšiu a, keby to bolo možné, nekonečnú lásku. Pane! Alebo umrieť, alebo ťa nekonečne milovať," zapísal si do svojho duchovného denníka pred kňazskou vysviackou. V tejto myšlienke je ukryté niečo ako heslo celej jeho budúcej kňazskej práce.

            V neveľkej, ale cennej knihe Mesiac máj pre kňazov Pallotti predstavuje svoj ideál kňaza: „Pri plnení svojho kňazského úradu si povinný nasledovať blahoslavených nebeských duchov. Si povinný pokorne prosiť nekonečnú Lásku. Oviaty láskou od podstaty lásky si povinný modliť sa kňazské modlitby. Sväté omše musíš slúžiť s horlivou láskou k nekonečnej Láske. V zápale lásky máš hlásať Božie slovo a z lásky k nekonečnej Láske udeľovať sväté sviatosti. Tvojím pokrmom musí byť láska nekonečnej Lásky. Tvojím nápojom láska, spánkom láska, námahou láska k nekonečnej Láske. Každá tvoja myšlienka nech je oživená láskou, každé slovo preniknuté láskou k nekonečnej Láske. Každú činnosť konaj z lásky k nekonečnej Láske. Každý pohyb nech bude aktom lásky k nekonečnej Láske, každý nádych a výdych nech je dychom z lásky k nekonečnej Láske. Takto rozpálený láskou, oplývajúci láskou, napojený láskou, premenený na najčistejšiu lásku, v nekonečnej Láske sa vrhaj do plnosti lásky v nekonečnej Láske."

            V týchto slovách predstavil svoj vlastný kňazský ideál.

            Celý Pallottiho život bol ustavičným smútkom, nenasýtenou túžbou po láske k Bohu nekonečne hodnému toho, aby sme ho milovali - keby to bolo možné - nekonečne, s túžbou po tom, aby všetkých ľudí spojil do takejto lásky. Tento plameň lásky vzrastal každým rokom v závislosti od toho, ako Pallotti vďaka zvláštnym milostiam čoraz viac a čoraz hlbšie spoznával Božiu dokonalosť, pričom si čoraz viac uvedomoval, ako ho štedro a bez jeho vlastnej zásluhy Boh obsypával darmi. „Milovaný Bože," píše vo svojom denníku, „prepáč mi, že sa odvažujem vysloviť tieto slová: zo svojej lásky a zo svojho milosrdenstva si sa ku mne priblížil až po hranice šialenstva. Veď v každej chvíli na mňa myslíš a vylievaš na mňa potok milostí a lásky."

            Plameň jeho lásky zahrnoval Boha i svätých. Svätý Vincent bol veľkým ctiteľom Najsvätejšej Trojice. Prežíval hlbokú a jemnú úctu k človečenstvu Božieho Syna. Počas svojho života sa cítil úzko zjednotený s eucharistickým Kristom.

            S výnimočnou dôverou a jemnosťou sa obracal na Božiu Matku. Už v roku 1832 jeho láska k Panne Márii dosahovala štíty, ktoré málokedy vidieť dokonca aj u veľkých svätých. Horúca láska, akú môže mať šľachetné dieťa k svojej pozemskej matke, je iba bledým obrazom tej lásky, akú si Pallotti vybudoval a rozvinul k najsvätejšej Matke. Tá láska, ktorú si vymodlil a vyprosil, silou a zápalom pripomína lásku Pána Ježiša, Božieho dieťaťa k najsvätejšej Matke, Panne Márii. Ježišova láska bola pre Pallottiho vzorom a ideálom, ku ktorému smeroval a o ktorý ustavične prosil Pána Boha.

            Svätý Vincent Pallotti mal obrázok Matky Božej lásky v neveľkom kovovom rámčeku, s ktorým sa nikdy nerozchádzal. Na druhej strane obrázka boli v puzdre relikvie apoštolov a svätých. „Vincentova Madona", tak dobre známa rímskym obyvateľom, udeľovala požehnanie prosiacim, potešovala smútiacich, dojímala hriešnikov a občas aj liečila chorých.

            Jeho srdečná a horúca láska k Božej Matke a Ježišovi Kristovi nikdy netratila črty najvyššieho zvelebovania a úcty. Dokonca aj pozemská láska dieťaťa k matke, vzájomná láska manželov alebo priateľov bude iba vtedy veľká a trvalá, keď v jej základoch bude úcta. U Pallottiho bola táto úcta, ktorá prirodzene vyvolávala pocit vzdialenosti a odlúčenia, tak silno preniknutá láskou, ktorá približuje a spája, že jeho spolunažívanie s Pannou Máriou bolo až nepochopiteľne živé a srdečné.

            Páter Vincent Pallotti hľadá cestu už nielen k jej nohám, ale až do jej srdca. V každom okamihu svojho života sa na ňu obracia vždy s tým najcitlivejším a najsrdečnejším slovom, aké môže milujúce dieťa vysloviť: „Matka, Mama, najmilovanejšia, najdrahšia Mamička (più che amatissima Madre, Mammina mia amatissima)." Vždy, keď vchádzal alebo vychádzal zo svojej izby, sklonil hlavu pred jej sochou ako pred živou osobou: „Požehnaj mi, Mama." Keď písal dôležitejší list alebo prosbu o pomoc pre tých, čo to potrebovali, najprv ho s dôverou ukazoval Panne Márii: „Ráč to vybaviť, Mama." „Pomôž mi, Mama." Vo všetkom sa na ňu ustavične obracal a s každou otázkou. S ňou sa radil a rozprával. V stredy a soboty sa pre úctu k nej podujal na dobrovoľné pôsty a modlitby. Jej sviatky boli preňho sviatkami radosti a hojných milostí.

            Hlboko dojímavý je fakt, že taký tvrdý a na seba prísny askéta sa dokázal s takou srdečnosťou a jemnou nežnosťou obracať na Božiu Matku. Láska k najsvätejšej Panne Márii formovala a utvárala aj vzťah sv. Vincenta k blížnym a k okoliu. Spôsobovala, že pre všetkých bol dobrý, láskavý a sympatický. Podľa zhodných výpovedí všetkých, čo ho poznali, jednoducho priťahoval a doslova pripútaval k sebe všetky šľachetné duše.

            Jeho najvrúcnejšou túžbou od čias mladosti bolo horlivé šírenie úcty k najsvätejšej Panne Márii. Čoraz vernejšie ju plnil po všetky dni svojho života. Nebola kázeň, v ktorej by nespomínal najsvätejšiu Matku.

            Ešte pred vyhlásením dogmy o nepoškvrnenom počatí páter Pallotti uctieval Máriu týmto titulom a šíril jej úctu. Pocity synovskej úcty a odovzdania najplnšie vyjadruje tým, že zveruje a zasväcuje do opatery Panny Márie, ktorú vzýva ako Kráľovnú apoštolov, svoje životné dielo - Spoločnosť katolíckeho apoštolátu. V modlitbách spoločnosti, ktorých je autorom, zanechal svoj pomník Kráľovnej apoštolov, keď sa v nich prihovára k Panne Márii ako k najmilosrdnejšej, najláskavejšej Matke, ako k orodovníčke a prostredníčke milostí.

            Aj s anjelmi a svätými v nebi ho spájajú úzke vzťahy. Opakoval zvelebovania za všetky milosti, ktoré im Boh udelil. Z času na čas do obety Bohu skladal všetky ich zásluhy. Stále ich vzýval o milosrdenstvo a orodovníctvo. Počas svojho pobytu na zemi túžil spolu s nimi ustavične milovať a chváliť Pána Boha rôznymi spôsobmi. Čím viac sa blížil deň jeho odchodu do nebeskej vlasti, tým viac vzrastala jeho túžba ponárať sa do Boha a čo najužšie sa s ním naveky zjednotiť. Jeden z jeho posledných zápisov v duchovnom denníku s dátumom 1. decembra 1849 vyjadruje túto túžbu po úplnom premenení sa v Bohu a v Ježišovi Kristovi: „Ježiš môj a Pán môj, odstráň ma a na to miesto daj seba. Nech je zničený môj život. Nech sú zničené moje skutky. Tvoj život nech je mojím životom a tvoje skutky mojimi skutkami, tvoja smrť mojou smrťou, tvoje zmŕtvychvstanie mojím zmŕtvychvstaním, tvoje nanebovstúpenie mojím nanebovstúpením. A napokon život Najsvätejšej Trojice nech sa stane mojím životom."

 

 

Brat všetkých ľudí

 

            Pallotti sa na všetko pozeral Božími očami a všetko miloval Božím srdcom. Preto podľa vzoru večného Otca a Ježiša Krista, Syna Boha i človeka, bol „zamilovaný" do ľudí. Svätý Vincent dokázal preniknúť cez vonkajší obal a čítať v duši každého človeka. Keďže najvrúcnejšou láskou miloval Boha, miloval aj jeho obraz - človeka. Pre tento „Boží obraz" obetoval všetko - peniaze, oblečenie, sily, zdravie aj život. Celý jeho kňazský život bol ničením samého seba pre dobro človeka. Veľmi túžil rozpáliť všetkých ľudí na celom svete nekonečnou láskou k Bohu a doviesť ich do neba.

            Keďže miloval ľudí nadprirodzenou Božou láskou, nikdy nemohol ľahostajne prejsť okolo ľudskej biedy. Neznesiteľne bolestný bol preňho pohľad na ľudské utrpenie, predovšetkým keď bol proti nemu bezmocný, keď nebol schopný poskytnúť nijakú pomoc. Každá bieda blížneho bolela aj jeho. Pri pohľade na chorých, chudobných a opustených ho napĺňal hlboký súcit, ktorý sa snažil hneď premeniť na čin pomoci a milosrdenstva. „Chcel by som sa stať pokrmom, nápojom, odevom a majetkom, aby som ľuďom zmiernil ich osud. Ó, keby som sa mohol stať svetlom pre nevidiacich, rečou pre hluchých, zdravím pre chorých."

            Jeho dušu ešte viac napĺňala bolesť a smútok, keď si uvedomoval, koľko ľudí žije bez Boha, bez Krista, bez skutočnej viery a bez pomoci sviatostí, že toľko ľudí sa nachádza v nebezpečenstve večného zatratenia. „Ponáhľajme sa na pomoc dušiam. Ony sú obrazom Boha. Najdrahšia Kristova krv ich vykúpila. Sú predurčené, aby sa stali budúcimi nebeskými obyvateľmi."

            „Pre spásu duší!" - bolo jedno z jeho hlavných hesiel, ktoré mu pomáhali počas jeho kňazského života a privádzali ho k tomu, aby obetoval svoje sily za blížnych. Veľa sa modlil za duše, pre duše pracoval, posväcoval sa, kajal a trpel. A chcel pre ne urobiť ešte omnoho, nekonečne viac.

            „Keby sa dalo, chcel by som darovať všetko, všetko pretrpieť, každú chvíľu, nekonečne veľakrát umierať v nevýslovných bolestiach, len aby celé stvorenie milovalo a zvelebovalo Boha."

            Oheň lásky ho zapaľoval vždy, keď sa len naskytla možnosť prísť blížnemu na pomoc alebo mu poslúžiť. Ten oheň ho viedol do palácov bohatých aj do podkroví chudobných, k mrzákom v útulku pre starých i k mládeži na uliciach. Láska bola príčinou toho, že rovnako ako do purpuru odetý kardinál alebo pápežov tajomník, tak aj jednoduchý dedinčan alebo slúžka k nemu prichádzali s úplnou dôverou ako k dobrotivému a starostlivému duchovnému otcovi. Jeho nepremožiteľná sila lásky viedla zločincov a trestancov do Božieho náručia a privilegované duše cestami dokonalosti na čoraz vyššie stupne nekonečnej lásky. Láska mu diktovala tie správne, nenahraditeľné slová, ktoré triafali do sŕdc všetkých ľudí: vojakov v kasárňach, ako aj beznádejne chorých v nemocniciach alebo mládež práve vykračujúcu do života, činných ľudí, ako aj starcov, ktorí mali už život za sebou a pred sebou nič, iba nádej na večnosť.

            Jeho žičlivosť a ochota pomáhať sa neobmedzovali iba na tých, s ktorými sa osobne stretával. Jeho láska žiarila ďaleko za obmedzené hranice jeho života. Každým smerom, odkiaľ k nemu doliehalo volanie o pomoc, či z Talianska, Anglicka, Ázie alebo Afriky, vždy okamžite odpovedal na každý ohlas. Jeho dielo - Katolícky apoštolát - sa malo rozšíriť až na kraj sveta a do konca sveta sa malo riadiť duchom slúžiacej a obetavej lásky.

            Rozpálená láska sv. Vincenta Pallottiho neostala chladná ani voči ľuďom, ktorí mu krivdili, komplikovali život a prekážali v práci tým, že sa stavali proti jeho šľachetným zámerom.

            Srdečnú a starostlivú lásku Pallotti najviac preukazoval svojim najbližším spolupracovníkom. Obdivuhodné je, ako láska sv. Vincentovi i tu dovoľovala nájsť vždy ten najprijateľnejší spôsob konania. Hoci bol voči sebe prísny a tvrdý, bol ďaleko od toho, aby tie isté požiadavky kládol na svojich spolubratov. Práve naopak, preukazoval im veľké pochopenie. Ustavične sa ich spytoval, či niekomu niečo nechýba, či nemajú nejaké želanie. Vo vzťahoch s ľuďmi sa vždy riadil zásadou: „K sebe byť ako sudca, voči druhým ako dobrá matka." Raz ho istý dobrodinec pozval spolu so spolubratmi na vidiek. Mladý Bandiera, žiak sv. Vincenta Pallottiho a člen spoločnosti, našiel v parku hojdačku. S radosťou zavolal dona Vincenza na hojdačku a Pallotti pozvanie bez váhania prijal.

            Taký bol Pallotti. Podľa príkladu sv. Pavla sa chcel stať všetkým pre všetkých, aby všetkých získal pre Krista.

 

 

Najmenší zo všetkých

 

            Pallotti by nikdy nebol dosiahol také vysoké štíty dokonalosti a plameňa lásky, keby nebol človekom hlbokej pokory. Boh totiž iba pokorným dáva vysoký stupeň lásky.

            Aj napriek veľkým skutkom, ktoré konal, aj napriek veľkým milostiam, aké mu boli udelené, mal o sebe nízku mienku. Považoval sa za „nič a hriech", za „najnevďačnejšie a najpodlejšie Božie stvorenie". Považoval sa za najhoršieho a najväčšieho hriešnika, pretože podľa svojho presvedčenia primálo spolupracoval s Božou milosťou a veľmi málo miloval Boha. „Bože môj," píše vo svojom denníku, „koľko vidiečanov a vidiečaniek, koľko rehoľných sestier, remeselníkov a jednoduchých ľudí, ktorí sú obyčajne málo cenení, ťa miluje opravdivo. Ja som ťa však nikdy skutočne nemiloval." Jeho ideálom bolo nekonečne milovať Boha. Videl však, že je od toho ideálu nekonečne ďaleko. Preto sa považoval za priepasť ničoty, nedbalosti a podlosti. Usudzoval, že nieto človeka, ktorý by viac ako on potreboval modlitbu o obrátenie. Považoval sa za nehodného, aby ho nosila zem. Vo svojich očiach sa pokladal za najhoršieho Božieho služobníka, ktorý Cirkvi prináša viac hanby ako chvály.

            V tomto presvedčení v roku 1847 píše v testamente tieto slová: „Nie som hodný cirkevného pohrebu, no ak Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve dopustí takýto pohreb, prosím všetkých kňazov našej najmenšej kongregácie o túto službu a aby moje telo pochovali, ak to bude možné, v hrobe pre trestancov pri Kostole San Giovanni Decollato. Verím, že už teraz sa modlíte za moje obrátenie."

            V rozlúčkovom liste svojim spolubratom pokorne vyznáva: „Vyznávam, že som zo slušných dôvodov a pre môj zlý život mohol byť stálou prekážkou pre dielo apoštolátu a zaslúžim si, a to si skutočne zaslúžim, aby mi Boh skrátil život."

            Rok pred smrťou, keď premýšľal nad celým svojím životom, napísal takúto modlitbu: „Bože, končí sa 54. rok tvojej nekonečnej dobroty voči mne a mojim nespočetným odporným a nekončiacim sa hriechom nevďačnosti, pohoršovania a falošnosti. Počas všetkých tých rokov som konal dobré rozhodnutia, ale teraz vidím, že som horší ako predtým. Ale ty, večná a stále konajúca Dobrota, mi kážeš dôverovať ti. Ty sám vidíš, aká veľká je moja vina, že som kňazom bez vedomostí a svätosti. Vieš aj to, koľko škody som spôsobil jednotlivým dušiam a celej Cirkvi."

            Toto presvedčenie o ničote vlastného „ja" ho napĺňalo nedôverou voči vlastným myšlienkam, túžbam a snahám. Obával sa, že by sa mohol stať obeťou utajenej pýchy. Preto sa úplne, až do najdrobnejších detailov, podriadil názoru duchovného vodcu. V osobnom živote, ako aj v apoštolskej práci sa nepúšťal do ničoho, kým sa najskôr nespýtal na názor svojho spovedníka. Každý krok vykonaný bez jeho súhlasu by Pallotti považoval za odbočenie na nesprávnu cestu.

            Nepripisoval veľkú váhu ani svojim názorom, dokonca nepriznával veľkú zásluhu ani svojej práci a dielam. „Naše skutky sú ničím," povedal pred smrťou jednému zo svojich žiakov. Uvedomoval si, koľko nedokonalosti je v každom ľudskom čine. Hoci veľmi veľa pracoval, všetko to považoval za nič v porovnaní s Božou láskou: „Bože môj! Žalujem teraz na seba a jednostaj sa chcem obviňovať za to, že toľko dobrých diel, ktoré sa mali vykonať, sa mojou vinou neuskutočnilo. Tak isto aj veľa chýb, ktoré som spravil aj pri mojich dobrých skutkoch, bolo z mojej viny."

            Z tohto dôvodu nechcel, aby jeho práci pripisovali akýkoľvek význam. Dokonca ani jeho najvýznamnejšiemu dielu - Spoločnosti katolíckeho apoštolátu. Spoločnosť, ktorú založil, mali všetci považovať za societas minima - najmenšiu spoločnosť.

            Pretože sám seba považoval za nič, nechcel, aby ho iní oceňovali. Už len náznaky úcty a uznania zo strany ľudí mu boli nadmieru príkre.

            Česť, ktorú mu ako kňazovi chceli ľudia preukázať pobozkaním ruky, dokázal originálnym spôsobom nasmerovať na svoju najdrahšiu nebeskú Matku. V rukáve stále nosil obrázok Panny Márie. Koľkokrát mu niekto chcel pobozkať ruku, vždy šikovne z rukáva vysunul škatuľku s obrázkom Božej Matky tak, že ctitelia namiesto jeho ruky museli pobozkať obrázok Panny Márie.

            Dobro, ktoré konal, sa podľa svojich možností usiloval ukrývať alebo pripisovať iným. V túžbe po svätosti prosil Boha, aby ho viedol cestou ukrytou pred ľudskými očami. „Usilujem sa," píše vo svojom denníku, „milovať Boha takým spôsobom, aby táto láska bola odhalená iba samému Bohu, ale nie ľuďom. Chcem trpieť pre rozmnoženie Božej úcty, ale tak, aby o tom vedel len Boh."

            Ako mu na jednej strane bola nepríjemná úcta, ktorou ho zahrnovali, tak sa na druhej strane tešil, keď ho stretlo poníženie, pohŕdanie, výsmech či znevažovanie. Raz mu na ceste za povinnosťami niekto vynadal, ponižoval ho a značil za pokrytca. Pallotti si vypočul všetko bez slova a pokojne šiel ďalej. Keď došiel do Kostola Santa Maria del Pianto, padol na kolená a ďakoval Bohu za túto potupu.

            Otec Paschalis, posledný Pallottiho spovedník, o ňom vydal takéto svedectvo: „Nikdy som nepočul, aby sa sv. Vincent čímkoľvek chválil, pretože vo všetkých veciach hľadal iba Božiu chválu a spásu ľudí. A nikdy som si ani nevšimol, že by sa z pochvaly vôbec tešil. Hoci bol spovedníkom samého pápeža, správal sa tak skromne, ako keby spovedal najnižšieho bohoslovca v akejsi sakristii."