Mladosť

            Dňa 22. apríla 1795 v Kostole San Lorenzo in Damaso v Ríme pokrstil kňaz novonarodeného obyvateľa. Do knihy krstov zapísal: „Vincent Alojz František Pallotti, nar. 21. apríla 1795, syn Petra Pavla Pallottiho a Márie Magdalény, rod. Rossiovej." Kto mohol vtedy predpokladať, že priezvisko Pallotti bude v nasledujúcom 19. storočí patriť medzi najslávnejšie v kresťanskom Ríme, ba v neďalekej budúcnosti bude dokonca známe v celom kresťanskom svete?

            Dalo sa však predpokladať, že z dieťaťa bude dobrý katolík, pretože pochádzalo z rodiny dodržiavajúcej vo svojom konaní a živote pravidlá katolíckej viery.

 

 

Rodičia

            Vincentov otec Peter Pavol Pallotti pochádzal z malej dedinky San Giorgio di Cascia v Umbrii. Ako podnikavý mládenec prišiel do Večného mesta, aby sa v ňom usadil a budoval si budúcnosť. Vďaka usilovnosti a sporovlivosti si po niekoľkých rokoch získal značný majetok. Vlastnil obchod s potravinami pri Via del Pellegrino a okrem neho ešte tri pobočky v iných častiach mesta.

            Svojou pracovitosťou si získal úctu medzi susedmi. Umocňoval ju aj jeho príkladný život. Každý deň bolo možné vidieť, ako sa skoro ráno ponáhľa do kostola, pretože každý deň začínal účasťou na svätej omši. Odtiaľ čerpal silu, aby si počas dňa mohol dobre vykonávať povinnosti, tak rodinné, ako aj obchodné.

            Každý sa v jeho prítomnosti cítil dobre. Bol to úprimný, čestný a dobrosrdečný človek. Chudobní a biedni u neho vždy našli otvorené srdce a okamžitú pomoc, lebo bohatstvo vôbec nebolo cieľom jeho existencie. Jeho túžby boli obrátené k inému cieľu. Peter Pallotti túžil počas svojho života vykonať veľa dobrého a tým zanechať po sebe čo najviac dobra.

            Peter Pallotti mal štyridsať rokov, keď sa narodil Vincent. Boh mu potom doprial ešte ďalších štyridsať rokov. Bola mu tiež daná milosť, že mohol pozemskými očami vidieť dôkazy obrovskej lásky, ktorou rímsky ľud obklopoval jeho syna Vincenta. Videl znaky Vincentovej svätosti, ktorá prilipla k jeho menu. Peter Pallotti sa však nikdy nevyvyšoval pre svojho syna. Často sa pýtal sám seba: „Čím som si zaslúžil takú veľkú milosť, že som otcom svätého syna?"

            Rovnako šľachetným a hlboko veriacim životom sa vyznačovala aj Mária Magdaléna, Vincentova matka. Bola vychovávaná v ťažkých podmienkach. Od detstva si musela na živobytie zarábať prácou svojich rúk u cudzích, nie vždy štedrých ľudí. V roku 1790 sa vydala za Pallottiho. Mali šťastné manželstvo. Boh im žehnal a obdaroval ich desiatimi deťmi.

            Dona Mária Magdaléna ako žena a matka zachovávala najlepšie rímske zvyky. Pravá, úprimná a veselá pripravenosť, ktorá vychádzala z jej hlbokého vnútra, nachádzala svoj plný výraz v celom jej správaní sa. Tak ako vedela zložiť ruky na modlitbu, rovnako usilovne si dokázala sadnúť k práci alebo v tichosti a samote robiť dobré skutky. Ani ju neminul životný kríž. Smrť jej postupne vzala šesť detí.

            Posledné roky jej života ju skúšali najviac. Ochorela na ťažkú a málo známu chorobu, ktorá vyvolala vnútorné hnisanie, čo sa navonok prejavovalo početnými vredmi pokrývajúcimi celé jej telo. No v tom tele, umučenom, utrápenom a zničenom chorobou, ostala pokojná, silná a nezlomná duša, do konca odovzdaná do Božej vôle. Vincent opisuje, v akom poľutovaniahodnom stave prežívala posledné dni života na lôžku bolesti: „Na konci nemala na celom tele ani kúsok zdravého miesta, ale jej duša bola úplne ponorená v Bohu... Spôsobovalo jej veľkú radosť, že ju Božia ruka tak ťažko skúša. Jedného dňa mi v dobrej nálade povedala: ,Ó, ako sa teším, že ma Boh takto navštívil.´ Jej postoj bol veľkým povzbudením pre celé okolie.

            Jej utrpenie sa stupňovalo, no ustavične nám opakovala, že všetko pochádza z Božej lásky a z Božieho milosrdenstva. Inokedy povedala slová, ktoré napĺňali pocitom veľkej radosti: ,Už dávnejšie som zvykla hovoriť, že Božej Matke bolo ľahko zachovať si radosť a pokoj, keď ju Pán Boh obdaril takými veľkými milosťami. A okrem toho mala pri sebe Spasiteľa, ktorý ju miloval. Teraz však vidím, že Pán Boh miluje aj mňa.´

            S veľkým presvedčením často pokojne vravievala: ,Pán Ježiš hovorí: Ja som Dobrý pastier. Moje ovce poznajú môj hlas a nik mi ich nemôže vytrhnúť z ruky. Takže ani mňa nič nemôže odtrhnúť od Spasiteľa...´"

            Od utrpenia bola oslobodená 19. júla 1827. Vincent výstižne charakterizoval jej osobu niekoľkými slovami v epitafe, ktorý bol vyrytý na náhrobnom kameni jej hrobu: „V Božej láske tu čakajú na hlas anjelskej poľnice smrteľné pozostatky Rimanky Magdalény Rossiovej-Pallottiovej. Manželka silná, plná Božej bázne, odhodlaná nepriateľka hriechu, stále pripravená konať dobré skutky. Žila podľa Božích prikázaní, bola oporou svojho manžela, milovanou matkou mnohých detí, starostlivou pomocníčkou chudobných a v nešťastí alebo starostiach skutočnou opatrovníčkou a priateľkou."

            Vincent si bol vedomý toho, za čo všetko vďačí rodičom. „Boh mi dal svätých rodičov," hovoril s pokorou a vďačnosťou.