V búrlivých časoch

             Časy, v ktorých mal mladý kňaz Vincent Pallotti pracovať, bojovať a trpieť pre Božie kráľovstvo, boli veľmi nepokojné. Pod vplyvom francúzskej revolúcie a Napoleonovej vlády bolo aj Taliansko ovládnuté duchom vtedajších prúdov, ktoré vytvárali obrovský nátlak na to, aby sa z Apeninského polostrova vytvoril jednotný ľudový štát. Pripravovalo sa zvrhnutie svetskej vlády pápeža v cirkevnom štáte. No napriek úsiliu a prípravám na tento krok sa aj naďalej, hoci len na krátky čas, zachovala predošlá štruktúra. Viedenský kongres v roku 1815 vrátil pápežovi cirkevný štát, ktorý mu Napoleon vzal. Vtedajší pápež Pius VII. (1800 - 1823) sa vo svojom štáte pokúšal zaviesť nový poriadok. Vynaložil maximálne úsilie na to, aby zosúladil tradičnú politiku s pokrokovými metódami a napoleonskými zásadami. No viac ako politická reforma ležala pápežovi na srdci náboženská reforma. Jej potreba sa dala cítiť o to viac, o čo citeľnejšie boli dôsledky chaosu v náboženskom živote, ktorý zavládol. V širokých kruhoch sa začalo prejavovať značné ochladenie vzťahu k Cirkvi a náboženstvu. Šírila sa náboženská ľahostajnosť. Vojnu proti Cirkvi a pápežovi roznecovali predovšetkým mnohé tajné spolky karabinierov. Ich dielom boli povstania v cirkevnom štáte vyvolávané nielen počas voľby pápeža Gregora XVI. (1831), ale aj po nej. Pomocou rakúskych vojsk však boli potlačené. No od tej chvíle pod vrstvou popola tlel ohník revolúcie, ktorý v roku 1848 vzbĺkol a ovládol celý polostrov a na chvíľu zvrhol cirkevný štát.

            Do týchto rokov nepokojov a súbojov starých a nových prúdov je zasadená Pallottiho kňazská služba, ktorú rozvíjal výlučne vo Večnom meste. Veď ani Rím nedokázal čeliť novým prúdom. Aj tu sa šírila náboženská ľahostajnosť a jej dôsledky. Pallotti si uvedomoval, aké sú aktuálne potreby a nebezpečenstvá. No nedal sa znechutiť. Práve naopak. Podmienky, v ktorých žil, sa preňho stali dodatočným impulzom na prácu. Začal od seba. Pochopil, že existujúce zlo a pohoršenie ešte zdvojnásobilo jeho povinnosť snažiť sa dosiahnuť svätosť a usilovne pracovať pre Kristovo kráľovstvo. Bol ako vojak na bojovom poli, ktorý bojuje zo všetkých strán silne ostreľovaný nepriateľom, a hoci nepriateľ už kde-tu dokázal pretrhnúť frontovú líniu, on sa nevzdáva. Nevzdáva obranu, neskladá zbraň. Podobne ako vojak aj Pallotti s optimizmom a neúnavnou horlivosťou zbiera a zjednocuje sily Cirkvi, aby posilnil najviac ohrozované miesta.

 

 

Profesor - korepetítor

             Pallotti študoval teológiu za vlastné peniaze, preto nemal nijaké záväzky ani dlhy, ktoré by musel splácať. Podľa vtedajších zvykov nemal ani povinnosť prevziať dušpastierske pôsobisko. No nájsť nejakú vhodnú farnosť vôbec nebolo ľahké. V Ríme kňazi nechýbali, takže nie pre všetkých uchádzačov o benefícium sa našlo voľné miesto. Okrem toho Pallotti pre slabé zdravie nebol pripravený prevziať a viesť také zodpovedné pôsobisko. Následkom štúdia a prísnej askézy v minulých rokoch jeho zdravie veľmi zoslablo. Vzhľadom na to ostal dočasne bývať v rodičovskom dome, aby sa mu vrátila sila. Čas chvíľkového oslabenia však netrval dlho. Už začiatkom marca 1819 mu rektor Univerzity Sapienza ponúkol miesto profesora - korepetítora. Na toto miesto nebolo veľa odborníkov, lebo nepatrilo medzi vysoko postavené a dokonca nebolo ani platené. Pallotti mal predpoklady na vykonávanie tejto práce. Ešte ako študent teológie sa vyznačoval nezvyčajnými schopnosťami v danej oblasti. Počas teologického štúdia často opakoval prednášku v kruhu svojich spolužiakov a vysvetľoval im ju. Preukazoval tým svoju osobitnú schopnosť. Vedel prehľadným a jasným spôsobom vysvetliť veci, ktoré sa vo výklade profesora často zdali ťažké a nejasné. Rektor Sapienzy chcel tento talent získať na úžitok univerzity a študujúcej mládeže.

            Pallotti túto úlohu prijal a plnil ju desať rokov. Miesta sa zriekol až v roku 1829, aby mohol všetky svoje sily zasvätiť dušpastierskej práci.

            Ako profesor - korepetítor mal povinnosť každý deň okrem štvrtka organizovať debaty scholastického typu a viesť ich. Podľa svedectva odborníkov Pallotti tieto diskusie viedol s odbornou znalosťou predmetu na vysokej úrovni, s veľkou starostlivosťou a výborným spôsobom. Rektor univerzity jeho prácu oceňoval veľmi vysoko. K doktorskej skúške nepúšťal nikoho, kto nemal svedectvo o absolvovaní cvičení vedených pátrom Pallottim.

            Povinnosti na univerzite mohli Vincentovi čas úplne vyplniť, nebol však stúpencom priemernosti. Chcel sa ničiť v Božej službe. „Robme všetko, čo je dobré, všetko, čo je v našich silách, všetko, všetko, všetko a keby to bolo možné, robme nekonečne veľa," napísal priateľovi Kasperovi del Bufalo. Pallotti hľadal ďalšiu prácu. A našiel jej dostatok.

 

 

Vo voľnom čase

             Úsilie mnohých osôb v Ríme v týchto časoch viedlo k oživeniu náboženských spolkov a bratstiev, a vôbec k oživeniu kresťanskej tradície. Pallotti sa ešte ako študent horlivo zúčastňoval na stretnutiach rôznych spoločenstiev. Svoje sily so záľubou zasväcoval cirkevným spoločenstvám pri Santa Maria del Pianto, ktoré mal v duchovnej správe. Mládež na ňom lipla a dôverovala mu. Priťahovala ju totiž jeho veľká dobrota a priateľská žičlivosť. Občas možno v mládeneckom zápale vo svojich požiadavkách tu a tam trošku preháňal, keď išlo o množstvo duchovných praktík, ktoré svojim zverencom odporúčal. Najradšej by totiž všetkých v krátkom čase premenil na svätých. Nebol však prehnane pobožný. Svojich zverencov nevodil iba do kostolov a kaplniek, ale aj na ihriská alebo na výpravy a výlety. Vincent Pallotti mal na mládež pozitívny vplyv. Veľká časť jeho zverencov neskôr vstúpila do seminára.

            Vďaka stretnutiam nadviazal bližšiu spoluprácu s mládežníckymi spoločenstvami, čo sa neskôr ukázalo ako obrovská výhoda v jeho rozsiahlej a všestrannej apoštolskej práci. Napríklad ešte v roku svojej vysviacky sa spoznal so štrnásťročným Rafalom Meliom, ktorý bol neskôr Vincentovým prvým a veľmi usilovným spolupracovníkom a pomáhal mu klásť základy budúcej Spoločnosti katolíckeho apoštolátu.

            Okrem mládežníckych stretnutí pri Santa Maria del Pianto sa každú sobotu konali stretnutia pre bohoslovcov, počas ktorých sa riešili najaktuálnejšie problémy z oblasti katechetiky. Pallotti sa na týchto stretnutiach zoznámil s mladým grófom Giovannim Maria Mastai-Ferrettim, ktorý o niekoľko rokov viedol Cirkev pod menom Pius IX. V tom čase však študoval teológiu a prichádzal na stretnutia bohoslovcov pri Santa Maria del Pianto. Pred vstupom do duchovného stavu chcel mladý gróf vykročiť na inú životnú cestu. Chcel vstúpiť do švajčiarskej gardy vo Vatikáne. Už mu bolo sľúbené, že ho prijmú, ale krátko pred prijatím dostal epileptický záchvat, ktorý mu prekazil jeho plány. Vo veľkom smútku a skľúčení sa stretol s Pallottim, ktorý ho potešil slovami: „Buď pokojný, lebo nadíde chvíľa, keď nie ty budeš mať stráž, ale iní ju budú mať pri tebe." Po svojej voľbe za pápeža si kardinál Mastai-Ferretti spomenul na tieto Pallottiho slová a uznal ich ako proroctvo.

            Mladý don Pallotti sa nezaoberal iba mládežou. Pracoval aj v nemocnici Santa Falla. Šľachtická rodina Odescalchiovcov ešte v 17. storočí postavila útulok pre bezdomovcov, ktorý bol určený najmä pre starších. Útulok mal dvesto lôžok. Bezdomovci tam nenachádzali iba starostlivú pomoc v dočasných potrebách, ale aj duchovnú opateru. Veľa výborných a svedomitých kňazov sa zasvätilo dušpastierskej práci v útulku Odescalchiovcov. Pallotti práve tam spoznal kanonika Kaspera del Bufalo, ktorý bol od neho o deväť rokov starší a založil Kongregáciu Najsvätejšej krvi. Vincent sa s ním spriatelil na celý život.