Prvé znaky zvláštneho povolania

             Už v prvých školských rokoch vychádzali najavo určité príznaky, ktoré poukazovali na zvláštne povolanie malého Vincenta a osobitný vplyv milosti. V prvom rade treba poukázať na veľký dar modlitby. Už ako chlapec cítil potrebu úprimného rozhovoru s Bohom. Neraz ho našli, ako vo svojej izbe kľačí ponorený v tichej modlitbe. Voľný čas, ktorý jeho spolužiaci využívali na veselé zábavy a rozptýlenia, trávil Vincent v neďalekom kostole. Cítil veľkú radosť, keď mohol miništrovať na svätej omši, na ktorej sa zúčastňoval každý deň.

            Ozajstná láska k Bohu vedie k čoraz hlbšej a plnšej láske k blížnemu. Aj vo Vincentovom živote si môžeme všimnúť vplyv takto chápanej pravdivej zbožnosti. Jeho dobrota presahovala všetky medze. Chuť pomáhať a pripravenosť na obety mali niekedy až také formy, ktoré aj pobožným rodičom robievali starosti. Raz napríklad Vincent daroval svoju posteľ chudobnej rodine a sám spal na holej zemi, kým mu rodičia nedali spraviť novú. Inokedy vystrašil svoju tetu bývajúcu vo Frascati, keď k nej prišiel bez nohavíc a topánok. Podaroval ich neznámemu chudobnému chlapcovi, s ktorým sa stretol na ceste.

            Ešte výraznejším a fascinujúcejším znamením zvláštneho Božieho vedenia bola veľká náklonnosť k umŕtvovaniu sa a k obetám, ktoré praktizoval už ako malý chlapec. Nikdy sa netešil pevnému zdraviu, pričom mal i veľmi krehkú telesnú stavbu. No aj napriek tomu všetkému bol voči sebe veľmi tvrdý a prísny. Veľa si odriekal a pri jedení sa trápil, ako len mohol. Obmedzoval sa na veľmi skromné porcie. Do chutných jedál dosypával horké korenie. Často si dobrovoľne vyznačoval pôstne dni. Poslušne sa však prispôsoboval vôli rodičov, keď ho upozorňovali, aby viac jedol. Poznámky z neskorších čias charakterizujú jeho povahu v tejto oblasti: „Považoval som za dokonalú vec jesť od rodičov vyznačené porcie a jedlá bez ohľadu na to, či mi chutili, alebo nie."

            V starostlivosti o synovo zdravie zašiel jeho otec k Vincentovmu spovedníkovi, vykreslil mu situáciu a prosil, aby odhovoril chorľavého chlapca od prísnych pôstov. Pobožný farár Frazzini bol veľmi rozvážnym a skúseným spovedníkom. Radil otcovi, aby chlapcovi nechal úplnú slobodu v náboženských veciach, lebo tu sa - ako hovoril - jasne prejavuje pôsobenie Božej milosti. No vo chvíľach, keď už Vincentov mládenecký zápal prekračoval rozumné hranice, privádzal ho páter Frazzini na správnu cestu.

            Vincent do konca svojho života prejavoval obrovskú vďačnosť pátrovi Frazzinimu za duchovné vedenie. Využíval každú príležitosť, aby mohol nahlas vyznať, že mal vždy dobrých spovedníkov a duchovných vodcov a že im za veľa vďačí. No hneď pritom zdôrazňoval, že takých vodcov si treba vyprosiť v duchu pokory a poddať sa ich vedeniu v duchu poslušnosti. V týchto slovách vyjadril vlastný hlboko prežitý a premyslený vzťah k spovedníkovi.

            Takto sa v jeho živote splnilo to, čo neskôr ako radu a povzbudenie sám odporúčal mnohým ľuďom túžiacim po svätosti: „Keďže sa všeobecne považuje za nemožné bezpečne prísť k dokonalosti bez dobrého duchovného vodcu, napomínam všetkých, aby sa na ceste k Bohu dali viesť svätým, skúseným a múdrym duchovným vodcom a boli mu poslušní ako dieťa matke. Kto takto bude konať, v krátkom čase okúsi veľkú útechu a dosiahne veľké pokroky v duchovnom živote."

 

NA CESTE KU KŇAZSTVU

             Vincent od skorej mladosti veľmi túžil po kňažstve a ani to pred rodičmi neskrýval. Doma jeho rozhodnutie prijali s radosťou. Už počas štúdia na gymnáziu v roku 1811, čiže ako šestnásťročný, dostal nižšie svätenia. Vzhľadom na vtedajšie pomery v Ríme ho to však k ničomu nezaväzovalo.

            Prvý rok filozofie ukončil v Rímskom kolégiu v roku 1814, ďalšie na univerzite La Sapienza, ktorá bola po odchode francúzskych vojsk opäť otvorená práve v tom roku a bola k jeho domu bližšie ako Rímske kolégium. Stály pobyt v duchovnom seminári počas teologických štúdií v tom čase nebol potrebný ani záväzný. Preto Pallotti mohol slobodne bývať vo svojom rodinnom dome a odtiaľ prichádzal na prednášky na univerzitu.

            K štúdiu pristupoval svedomito. Nielenže pozorne počúval prednášky, ale aj doma sa poctivo učil. Dokonca aj cestu z domu na univerzitu zahrnul do rozvrhu každodenných činností a určil si v nej presný program, aby nepremárnil ani chvíľku. Takto si cestou na prednášky robil spytovanie svedomia z praktizovania čností a z horlivosti v práci nad sebou samým. Na cestu späť mal určené opakovanie učiva, poďakovanie Bohu za možnosť učiť sa a prosil o pomoc a požehnanie pre seba a svojich spolužiakov. To, s akou veľkou usilovnosťou pristupoval k učeniu, dokazuje skutočnosť, že sa už vo veku dvadsať rokov stal magistrom humanitných vied. Štúdium na univerzite zavŕšil doktorátmi z filozofie a teológie.

            Pallotti počas štúdia na univerzite La Sapienza nezískal len základné vedomosti, ale dosiahol aj obrovské pokroky v duchovnom živote. Najmä štúdium teológie veľmi prispelo k ďalšiemu rozvoju jeho vnútorného života. Dôkazom je najmä jeho duchovný denník, ktorý v tom čase začal písať. Denník mal slúžiť predovšetkým vnútorným a osobným cieľom. Vincent ho ukazoval svojmu duchovnému vodcovi, aby aj on vedel o jeho predsavzatiach, mohol ich schváliť, a tak zodpovedne viesť jeho dušu. Šťastnou zhodou okolností sa denník zachoval dodnes, a tak nám môže slúžiť radou, pomocou a návrhmi v našom duchovnom živote.