REKTOR KOSTOLA DUCHA SVäTÉHO

             V priebehu niekoľkých rokov sa Pallotti stal v Ríme všeobecne známou osobnosťou. Keď prechádzal po ulici, ľudia si šepkali: „To je svätý!" Narastajúci záujem o jeho osobu a preukazovaná úcta neušli Vincentovej pozornosti. No namiesto radosti a spokojnosti zo zaslúženého uznania pociťoval smútok, nepokoj a žiaľ. Vo vlastných očiach predsa nebol nič viac ako biedny hriešnik. Netúžil po cti, ale po pohŕdaní. Preto si 9. januára 1835 zapísal do denníka túto poznámku: „Bože môj! Daj všetkým stvoreniam spoznať moju zlobu. Daj, aby všetky stvorenia teba zvelebovali, ale mňa kárali, zahanbovali, búrili sa proti mne, bili ma, mlátili a ponižovali, pretože som sa proti tebe neraz postavil, urážal a zarmucoval som ťa." Pán Boh túto prosbu onedlho vyslyšal prostredníctvom úradu rektora Kostola Ducha Svätého, ktorý Pallotti spravoval. Prežil tam veľmi veľa príkoria.

 

 

Obnovenie kostola

             Kostol Ducha Svätého, ktorý je nazývaný aj kostolom Neapolčanov, sa nachádza neďaleko Vincentovho domu. S úradom rektora kostola sa neviazal bližšie špecifikovaný príjem. Kostol bol v hroznom stave, úplne zanedbaný. Ľudia ho nazývali „špinavou norou". Zodpovední za to boli v prvom rade kňazi, ktorým bol kostol zverený. No nielen stav kostola by sa im dal vyčítať. Zanedbávali dušpastiersku prácu, sviatostnú službu, nestarali sa ani o vedenie pobožností a dokonca aj sami viedli pohoršujúci život. Monsignore la Grua, vtedajší predstavený kostola, bol dobrý kňaz a veľmi ho mrzeli vzťahy, ktoré vládli v Kostole Ducha Svätého. Nebýval však pri kostole, preto bol často preč. To zapríčinilo, že nebol schopný zabrániť zlu, ktoré sa tam šírilo. Hľadal preto zástupcu a pomocníka, skutočne horlivého kňaza, ktorý by dokázal zaviesť v kostole poriadok. Ako najlepšieho človeka na túto úlohu mu poradili pátra Pallottiho.

            Na veľké naliehanie a špeciálnu prosbu neapolských vyslancov Pallotti toto miesto prijal. Už skôr, v roku 1829, mu ponúkali miesto kanonika pri Kostole Rotonda a v roku 1833 úrad farára pri starobylom Kostole sv. Marka. Táto farnosť patrila k najlepším a najbohatším v Ríme. Pallotti však nechcel prijať ani jednu z týchto ponúk. Napokon prijal miesto rektora Kostola Ducha Svätého. Nepoznáme dôvody, ktoré vplývali na toto rozhodnutie. Rozhodujúcou mohla byť i myšlienka na väčšie možnosti pri tvorbe diela Katolíckeho apoštolátu, ktorý sa rodil v jeho mysli. Okrem toho sa to zhodovalo s jeho spôsobom života - volil si radšej ťažkú a bezplatnú prácu bez akýchkoľvek čestných a dobre platených podmienok. A tak napokon so súhlasom duchovného vodcu prijal miesto rektora Kostola Ducha Svätého. No aj naďalej, až do smrti svojho otca, býval vo svojom rodnom dome. Až po jeho smrti (v dôsledku srdcovej mŕtvice v roku 1837) sa natrvalo presťahoval do domu pri kostole.

            Pallotti po vymenovaní do funkcie rektora energicky pristúpil k oprave kostola i náboženskej obnove. Predovšetkým zorganizoval dôkladnú renováciu kostola. Obnovili a skrášlili sa oltáre, rovnako aj socha Božej Matky dostala nový vzhľad. Ušila sa nová liturgická bielizeň a liturgické rúcha. Kostol sa v krátkom čase zmenil na nepoznanie a začal priťahovať ľudí svojou krásou a sviežosťou.

            Popri očisťovaní a skrášľovaní kostola sv. Vincent začal aj s obnovou náboženského života. V kostole znova zaznelo nedeľné Božie slovo. Väčšinou kázal on sám. Mal jednoduché, no do srdca prenikajúce kázne. Konali sa početné novény a trojdnia. Zaviedol aj májové pobožnosti.

            Nádherné pobožnosti, ktoré Pallotti slúžil, priťahovali čoraz viac ľudí. Kostol Ducha Svätého sa stal skutočným strediskom duchovného života. Nielen jednoduchí ľudia, ale aj vzdelaní, laici i duchovní, dokonca aj ľudia s vysokým postavením sa vyberali na púť do tohto kostola.

            Najväčším prínosom do duchovného obrodenia bola Pallottiho služba v spovednici. Každý deň a podľa potreby aj v noci bol pripravený spovedať. Mnohí za ním prichádzali, lebo v ňom spoznali Božieho muža.

 

 

Skúška svätosti

             Rýchla a zásadná zmena pomerov v Kostole Ducha Svätého Pallottiho preslávila. Všade sa o ňom hovorilo s uznaním. Jedine jeho spolupracovníci, piati neapolskí kňazi, neboli nadšení z takého obratu vecí. Už samotná Pallottiho nominácia v nich vzbudila hlboký pocit odporu. Ich národnostné cítenie urážal už len samotný fakt, že v neapolskom kostole sa rektorom stal Riman. Ešte viac ich rozhorčovala horlivosť a statočnosť, s akou sa nový rektor pustil do plnenia svojich povinností a prekonávania ťažkostí. Jeho náboženský zápal a horlivosť v dušpastierskej práci boli pre nich ustavičnou výčitkou. Pridávala sa k tomu aj nechuť a závisť, ktoré plynuli z neobyčajných a plodných výsledkov Vincentovej práce.

            Na základe týchto skutočností je ľahko pochopiteľné, prečo ostatní kňazi namiesto pomoci tajne aj verejne sťažovali prácu sv. Vincentovi. Zo všetkých síl sa snažili úplne mu znechutiť službu rektora Kostola Ducha Svätého. Vicerektor, ktorý vedel, že Pallottimu záleží na čistote v kostole a sakristii, zariadil všetko tak, aby si páter rektor musel často obliekať liturgický odev, ktorý bol špinavý a nezodpovedal dôstojnosti náboženskej činnosti. Neraz sa stávalo, že mu nebolo podané víno či hostie, alebo sa počas svätej omše zrazu vypálili všetky sviece. A Pallotti musel čakať. Stávalo sa aj to, že tesne pred pobožnosťou si niekto všimol, že chýbali dôležité veci, takže sa nemohlo začať načas. Raz sa nedalo nájsť vélum, inokedy sa kdesi stratil kľúčik od svätostánku a nikto o tom nič nevedel. Následkom všetkých intríg, o ktorých, pravdaže, ostatní veriaci nič nevedeli, si ľudia začali o Pallottim myslieť, že je nezodpovedný a zlý kňaz.

            No aj napriek týmto príkoriam sa sv. Vincent nedal odradiť od obnovy duchovného života v Kostola Ducha Svätého. Zloba jeho protivníkov rástla. Aby mu znemožnili spovedanie v kostole, zamykali kostolné brány kostola hneď po svätej omši. Domáhali sa zrušenia všetkých „zbytočných" pobožností pod zámienkou, že sa ničia liturgické predmety. Pallotti si poradil s týmto falošným argumentom tak, že sa zaviazal všetky náklady spojené s pobožnosťami uhradiť z peňazí, ktoré na tento cieľ sám zbieral. Došlo aj k tomu, že proti vôli rektora Pallottiho večer neotvárali kostol pod zámienkou ochrany pred vandalmi. Takže páter Pallotti už nemohol slúžiť večerné pobožnosti vo svojom kostole. Ani to ho však neodradilo. Premiestnil sa do neďalekého Kostola Del Suffragio.

            Neapolskí kňazi sa ho chceli úplne zbaviť, preto hľadali nové spôsoby, ako by mu znemožnili dušpastiersku prácu. Vyhodili napríklad z kostola jeho spovednicu. A nielen to. Požadovali od neho, aby im platil za ubytovanie, hoci rektor mal právo bývať bezplatne. No Pallotti sa nedal vyviesť z rovnováhy. Aby im vytrhol z rúk aj tento argument, vyhlásil, že za ubytovanie si platiť bude. Nestačilo im to, a tak žiadali, aby sa do troch dní z ich domu odsťahoval. Keďže sa na tretí deň Pallotti neodsťahoval a ani nepreukazoval nijaké náznaky toho, že by sa na to chystal, prikázali mu, aby večer odovzdal kľúče od domu.

            V tom čase, bez toho, aby Pallotti o tom vedel, boli jednému z kardinálov predstavené pomery panujúce pri Kostole Ducha Svätého. Ten o tom okamžite informoval Svätého Otca. Toho istého dňa, keď mal Pallotti opustiť dom a odovzdať od neho kľúče, prišlo neapolským kňazom - Pallottiho protivníkom - nariadenie od Svätej stolice, že už viac nesmú robiť svojmu rektorovi žiadne problémy. To spôsobilo, že Pallotti aj naďalej mohol bývať pri svojom kostole. Príkoria, ktoré mu pripravovali neapolskí kňazi, sa však neskončili. Trvalo to do roku 1846, keď dostal nový dom pri Kostole Spasiteľa na vlnách (San Salvatore in Onda), s ktorým sa spája nový rozmer jeho práce.

 

 

Víťazstvo a jeho tajomstvo

             Podivuhodný je spôsob, akým sv. Vincent Pallotti dlhé roky znášal ustavičné šikanovanie. Hoci jeho protivníci boli brutálni a ničomní, on k nim pristupoval šľachetne a veľkodušne. Aj napriek tomu, že od nich okúsil obrovskú nespravodlivosť, nikdy sa neprestal ovládať. Všetko znášal v tichosti. Vystríhal sa hovoriť o svojich útrapách. Keby si iní neboli všimli, čo musel znášať, svet by sa to od neho nikdy nedozvedel. Svojich protivníkov neurážal, nepreukazoval voči nim odpor ani rozhorčenie. Práve naopak, správal sa k nim s úctou a dobrotou.

            Zaťatý Pallottiho protivník, vtedajší vicerektor Giovanni di Muro, po jeho smrti pod prísahou vyhlásil: „Nedával na sebe znať, že sa s ním zaobchádza zle. Musím priznať, že sa ustavične vyznačoval dobrotou a trpezlivosťou. Vždy, keď sa so mnou rozprával, robil to s odkrytou hlavou, hoci som mu hovoril, aby si nasadil klobúk. Preukazoval mi veľkú úctu a dokonca sa mi pokúšal pobozkať ruku." Na svojich protivníkoch si vážil hodnosť kňaza aj napriek ich ľudskej nedokonalosti a mnohým chybám. Svojho verného sluhu, brata Palombiho, ktorý to jednému z trýzniteľov vytkol, napomenul slovami: „Čo ti to vôbec zišlo na rozum? Nepatrí sa, aby si ty poúčal kňaza!"

            Ťažko sa dá pochopiť, ako mohol sv. Vincent desať rokov v mlčaní a pokoji znášať takéto zaobchádzanie a prečo nikdy proti svojim protivníkom nevystúpil, alebo prečo sa vôbec nezriekol svojho úradu. Veď bez prekážok by mohol pracovať pri inom kostole. Bolo to tak preto, lebo Pallotti nezmýšľal ako priemerní ľudia, ale ako svätí. Už dávno pochopil, že zmysel života sa nezakladá na tom, aby príjemne a pokojne plynul zo dňa na deň, aby sme prežívali čo najmenej problémov a protivenstiev a čo najviac úspechov. Jeho túžbou bolo plniť Božiu vôľu. Seba chcel čoraz viac umŕtvovať, aby sa stal Spasiteľovi podobný aj v jeho utrpení. Tieto podmienky mu na to dávali najlepšie predpoklady. Práve v rokoch skúšok v ňom vzrástla láska k ukrižovanému Kristovi, zosilňovala sa túžba čoraz viac sa mu vo všetkom podobať. Bol šťastný, že sa môže v niečom aspoň trošku pripodobniť zabudnutému, opovrhnutému a nevinne odsúdenému Spasiteľovi. Svojich nepriateľov považoval za Božie nástroje, ktoré ho proti ich vôli stále viac približovali ku Kristovi. Preto sa na nich nehneval a na všetko zlé zabúdal. Prebývanie s tými ľuďmi považoval za zvláštne Božie dobrodenie. Keď sa raz jeho priateľ dozvedel o týchto ťažkostiach a chcel ho potešiť, sv. Vincent mu na to povedal: „Nie som hodný, aby som mohol trpieť pre Krista. Tieto nepríjemnosti sú sladké." Po týchto slovách pobozkal svoj kríž.

            Nijaké ubližovanie a nepríjemnosti ho nemohli vyviesť z rovnováhy, dokonca ani ochromiť jeho horlivosť v práci. Dá sa to pochopiť, iba ak vezmeme do úvahy Pallottiho nadprirodzený postoj k životu. V tomto postoji sa nachádza celé tajomstvo jeho úspechu. Takto duchom ustavične prebýval v Božom kráľovstve. Pretože čím užšie sa práca spája s krížom a utrpením, tým je jej prínos väčší. Príkladom toho je celý život sv. Vincenta Pallottiho. Práve v rokoch utrpenia, strávených vo funkcii rektora Kostola Ducha Svätého, sa jeho apoštolská práca stávala zo dňa na deň plodnejšia a vplývala na čoraz väčšie množstvo ľudí, čo postupom času značne prekračovalo zvyčajné pole vplyvu tohto kostola.