PREDČASNÁ SMRŤ

 

            Pallotti niekedy dával dôkazy až udivujúceho poznania budúcich udalostí. Nie jednému z blízkych predpovedal blížiacu sa hodinu smrti, a tým ho nahováral na prípravu na smrť. Svojmu otcovi predpovedal, že umrie na mŕtvicu bez zaopatrenia. Zdá sa, že aj jemu samému dal Pán Boh vedieť, kedy asi odbije hodina, v ktorej sa rozlúči so svetom.

 

 

Predtucha smrti

 

            V novembri 1849 sa sv. Vincent ocitol vo Velletri v kruhu spriatelenej rodiny, ktorá ho pozvala na oslavu krstín. Mal dobrú náladu. Keď sa ho jeho priateľ Jakub Salvati pýtal, čo je dôvodom jeho dobrej nálady, s úsmevom odpovedal: „Obaja sme už starší, a práve preto predpokladám, že onedlho pôjdem do lepšej vlasti." Počas rozlúčky hostiteľom naznačil, že na krstinách je už posledný raz a posledný raz sa s nimi vidí tu na zemi.

            Otec Clausi, jeho veľmi srdečný, nábožný a dobrý priateľ, mu už v auguste toho roku povedal: „Vincenzo, Vincenzo, čo ty tu ešte robíš? Skonči to s tým špinavým svetom! Ešte mesiac a tri dni." Nikto vtedy nevedel, čo majú znamenať tieto záhadné slová. Až neskôr všetci pochopili, že slová otca Clausiho boli predpoveďou, že Pallotti po jeho smrti zomrie v priebehu mesiaca a troch dní. Tak sa aj stalo a tak isto to asi chápal aj otec Clausi. Počas posledného pobytu v dome pri Kostole Svätého Spasiteľa sa s Pallottim lúčil so slovami: „Dovidenia, dovidenia, otec Vincent." - „A kamže sa to poberáš, priateľu?" spýtal sa Pallotti. Clausi prorocky odpovedal: „Idem k dedkovi a babke. O mesiac sa tam uvidíme," pritom ukázal na nebo.

            Posledný novembrový týždeň si Pallotti ešte raz a do hĺbky vykonal duchovné cvičenia. Znova prežil svoju ničotu a hriešnosť. Zdalo sa mu, že premrhal celý svoj život a že doteraz vôbec Boha nemiloval. Preto sa modlil: „Nepoškvrnená milovaná Panna Mária, ty si po Kristovi najviac milovala nekonečnú Lásku, viac ako všetci anjeli a svätí. Ty si odpovedala na Božie plány. Ty sa za mňa prihováraš a dávaš mi záruku, že ešte v tejto chvíli začnem spoznávať nekonečnú Lásku a začnem žiť v najvyššej jednote s nevysloviteľnými plánmi môjho Boha a Stvoriteľa."

            Aj napriek predtuche blížiacej sa smrti do samého konca obetavo niesol a plnil množstvo všetkých prijatých prác a povinností. Sám sa venoval príprave slávnosti oktávy Epifánie na rok 1850. Pri tejto príležitosti prvý raz spísal zoznam dobrodincov, ktorí mu pomáhali pri pokrývaní nákladov spojených s touto slávnosťou. Sám mal úvodnú a záverečnú kázeň. V priebehu oktávy skoro celé noci trávil vysluhovaním sviatosti zmierenia. Raz večer zo spovednice videl chudobného a zle oblečeného chlapa, ktorý sa triasol od zimy. Vyšiel zo spovednice a prehodil mu cez ramená vlastný plášť. Nebol by to on, keby to nespravil. Vonku však pršalo a bola nepríjemná zima. Svätý Vincent premrzol a pravdepodobne tej noci aj ochorel. O niekoľko dní ho choroba zložila na lôžko bolestí. Dostal chrípku, ktorá vyvolala silný zápal pľúc.

            Keď sa jeho spolubratia po ukončení slávnosti tešili z pekného priebehu oktávy, Pallotti im povedal, že na budúci rok už sami budú musieť myslieť na celé jej organizovanie.

            Dňa 14. januára 1845 odslúžil svätú omšu vo svojej obľúbenej kaplnke Panny Márie v Kostole Trinità dei Monti. Pri rozlúčke s predstavenou povedal: „Matka Makrína, dnes sa vidíme posledný raz. Blíži sa moja cesta. A nik mi nemôže prekaziť vykročiť na ňu."

            Ulicami Ríma sa posledný raz prechádzal 16. januára. Svätú omšu slúžil u sestier Božej lásky. Po príhovore sestrám dal ešte každej z nich niekoľko rád a napomenutí. Potom navštívil svoje drahé sestry na Borgo Sant'Agata. Na obed šiel k svojmu priateľovi Jakubovi Salvatimu, ktorý ho spolu s dvoma kňazmi pozval. No len čo si sadol k stolu, hlboko vzdychol, pozdvihol oči k nebu a povedal: „Pán Boh nechce, aby som jedol. Mám vysokú teplotu." Poprosil, aby ho odprevadili domov. Hneď po príchode si ľahol a viac už nevstal.

 

 

V chorobe

 

            Zavolali lekára, ktorý konštatoval ťažký zápal pľúc a prosil, aby priviedli aj ďalšieho lekára, „pretože tu ide - ako hovoril - o veľmi známu osobnosť", aby mohol bez obáv prijať na seba zodpovednosť za liečenie. Profesor Dematteis, jeden z najslávnejších lekárov vtedajšieho Ríma, konštatoval, že liečenie už nemá nijaké šance na úspech.

            Snažili sa však robiť všetko, čo bolo možné, na záchranu chorého. Použili pijavice, aby mu odobrali krv, zavinuli nohy obväzmi. Pallotti sa pokojne poddal všetkým zásahom, ktoré lekári vykonávali. Nežaloval sa, nenamietal. Práve naopak, tešil sa, že sa svojím utrpením môže aspoň trošku pripodobniť svojmu božskému Majstrovi. „Ďakujem Bohu, že mi dal milosť otvorenia Ježišových rán na mojom tele," povedal istej dôvernej osobe.

            Páter Vaccari, rektor domu pri Kostole Svätého Spasiteľa a jeden z prvých Vincentových spoločníkov, prosil, aby sa modlil za zdravie tak veľmi potrebné pre kongregáciu. Pallotti s tým však nesúhlasil a povedal: „O toto prosiť nebudem, lebo viem, aký som kongregácii nepotrebný. Moja smrť jej prinesie iba úžitok. No ak sa sami chcete modliť, nebudem proti."

            V prítomnosti väčšieho množstva veriacich sa v kostole začalo trojdnie na úmysel jeho uzdravenia. Stav chorého sa však zhoršoval. Pallotti s obdivuhodnou trpezlivosťou znášal svoje utrpenie. „Bože môj, Bože, nech sa stane tvoja vôľa," stále opakoval. S horlivosťou bozkal kríž. Vzbudzoval si ľútosť a prosil Boha o milosť, aby mohol umierať s úprimnou ľútosťou. Veľmi často prosil o rozhrešenie. Aj napriek utrpeniu nehľadal nijakú úľavu v bolestiach. Keď mu jeden z kňazov navrhol, aby zjedol kúsok jablka a tým si spríjemnil horkú chuť lieku, odpovedal: „Čakajme na pokyn lekára, aby som zbytočne nehľadal niečo príjemné pre moje podnebie."

            Ochotne a bez váhania sa podriaďoval vôli rektora, lekára aj ošetrovateľa. Raz chcel nalačno prijať sväté prijímanie. Lekár to však nedovolil. Ihneď sa podriadil jeho vôli. Za všetky služby, ktoré mu preukazovali, sa odvďačil dojímavou, až detskou vďačnosťou.

            V nedeľu 19. januára sa jeho stav trošku zlepšil. Skoro ráno s neopísateľnou radosťou prijal z rúk pátra Vaccariho viatikum. Keď mu rektor po ňom udeľoval požehnanie Najsvätejšou sviatosťou v cibóriu, s veľkou pozornosťou a horlivosťou prosil o požehnanie pre celý svet, ako keby chcel požehnať aj svet, aj svojich učeníkov. Potom sa obrátil na spolubratov, ktorí kľačali pri jeho posteli, a modlil sa: „Ježišu môj, daruj celej kongregácii požehnanie, požehnanie milosti, požehnanie múdrosti..." Unavené ústa ticho, ale výrazne šepkali tretiu prosbu, ktorú stále opakoval, keď ešte bol zdravý: „Požehnanie sily." Potom sa v tichosti zahĺbil v Bohu. Z jeho tváre sa zračil hlboký, nebeský pokoj.

 

 

Rozlúčka

 

            Na veľké Pallottiho naliehanie mu bolo ešte toho istého dňa večer udelené pomazanie chorých. Chorý sa sám modlil Confiteor a odpovedal na výzvy a modlitby. Počas pomazania opakoval za kňazom sviatostné slová, ktoré však platili predovšetkým jemu samému: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo... nech ma spasí a milostivo posilní."

            Po tomto obrade ho žiaci poprosili o požehnanie. Pallotti pozbieral sily, horko-ťažko sa zodvihol na posteli, vo vzduchu spravil znak kríža a pritom sa modlil: „Skrze nekonečné Božie milosrdenstvo, skrze zásluhy Panny Márie, Kráľovnej apoštolov, všetkých anjelov a svätých, nech vám a celému svetu žehná Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Amen."

            Po požehnaní vrelo napomenul svojich spolubratov, aby úprimne milovali Pána Ježiša Krista a nasledovali Spasiteľa v pokore, poslušnosti a sebazápore, lebo toto je nutná podmienka, aby mohli patriť medzi Kristových vyvolených. Nakoniec sa na všetkých obrátil s prosbou: „Modlite sa za mňa, aby som mal dobrú smrť, a to jedine vďaka Božiemu milosrdenstvu, lebo naše úsilie je bezvýznamné. Vtedy budem môcť naveky oslavovať Božie milosrdenstvo." Potom pobožne pobozkal kríž a povedal: „Pochválený buď Ježiš a Mária." Po tých slovách si ľahol.

            Všetci prítomní, preniknutí a dojatí hlbokým obsahom tejto rozlúčky, úprimne plakali, prosili svojho duchovného otca o modlitbu a bozkali mu ruky. Svätý Vincent po prvý raz v živote proti tomu neprotestoval. Táto rozlúčka aj jeho samotného hlboko dojala.

            Nasledujúce dva dni ticho ležal a málo hovoril. Na jeho prosbu mu z prednáškovej sály kňazov priniesli sochu Kráľovnej apoštolov a postavili ju tak, aby ju mal stále na očiach. Odvtedy rozprával už iba s ukrižovaným Kristom a so svojou milovanou nebeskou Matkou. Popoludní 21. januára povedal Vaccarimu: „Viete, aký pekný sviatok pripadá na zajtrajší deň? Zasnúbenie Božej Matky. Veľký sviatok bude zajtra v nebi."

            Jeden z učeníkov pred ním prejavil starosť o budúcnosť kongregácie. Pallotti ho potešil: „Ja sám umriem, lebo nie som hodný byť v kongregácii. No ubezpečujem ťa, že kongregácia bude ďalej existovať a Boh jej bude žehnať. A hovorím to nie na základe nádeje, ale úplnej istoty."

            Na ďalší deň jeho sily čoraz viac upadali. Večer sa ho ešte páter Vaccari usiloval nakloniť, aby sa modlil za svoje uzdravenie. Pallotti sa s veľkými ťažkosťami zodvihol a veľmi rozrušený prosil: „Bože môj, Bože, dovoľte mi odísť, dovoľte mi odísť, kým ma Pán volá." To boli jeho posledné slová. Pokojne si ľahol. Po polhodine sa k jeho hlave naklonili dvaja spolubratia a bolo im jasné, že jeho pozemský život sa končí. Po niekoľkých minútach posledný raz vydýchol a jeho duša odišla k Bohu. Bol 22. január 1850 večer, pätnásť minút pred desiatou hodinou.

            Krátko po smrti mu odobrali sadrový odtlačok z tváre. Posmrtná maska je jediné skutočné zobrazenie, kde sa zachovali aj pre nás črty šľachetného kňaza. Neskoršie obrazy a sochy sa v podstate opierajú o túto posmrtnú masku.

            Ešte v noci obliekli mŕtve telo do kňazského odevu a vložili do truhly, ktorú uložili v kaplnke domu. Nad ránom ho preniesli do kostola. Zvesť o Pallottiho smrti sa rýchlo rozniesla po celom meste. Zakrátko sa v Kostole Svätého Spasiteľa začali schádzať veľké davy ľudí. Bolo potrebné otvoriť hlavné dvere kostola, dočasne uzavreté pre rekonštrukčné práce, aby sa prichádzajúcim zástupom ľudí uľahčil vchod do kostola. Od samého začiatku sa veriaci v obrovskom počte zhromažďovali pri rakve zosnulého. Mnohí z nich si chceli zobrať so sebou akúsi pamiatku po ctihodnom kňazovi. Nakoniec bolo nutné postaviť stráž, aby udržiavala poriadok.

            Deň pohrebu, 25. január, sa stal dňom púte k Pallottiho rakve. Ešte raz prišli veľkí i malí tohto sveta, duchovenstvo aj laici, chudobní aj bohatí, aby sa s ním rozlúčili. Prišli všetci, pre ktorých bol Pallotti pomocníkom, radcom, vodcom.

            Po západe slnka telo uložili do hrobu. Bolo v cyprusovej rakve, ktorú zapečatili a uložili do cínovej rakvy, a tú do rakvy z dreva. Všetky tri rakvy boli zapečatené cirkevnými predstaviteľmi. Potom ich uložili v krypte na ľavej strane Kostola Svätého Spasiteľa. Na pomníku vedľa dátumov bol vyrytý skromný nápis: „Tu odpočíva telo rímskeho kňaza Vincenta Pallottiho, zakladateľa Kongregácie a Spoločnosti katolíckeho apoštolátu."