K štítom

            Charakteristickou črtou Pallottiho spirituality v týchto rokoch je jeho snaha o smerovanie k Nekonečnu. Pozeral na Boha a prežíval ho predovšetkým ako nekonečnú lásku. Preto sa k nemu obracal ako k nekonečne dokonalému a najlepšiemu Otcovi, ktorý je hodný nekonečnej lásky, úcty a zvelebovania. V jeho listoch a výpovediach sa často opakujú slová: „nekonečný, neobmedzený, nepochopiteľný Boh". Cítil sa hlboko dojatý a preniknutý nekonečnou Božou láskou. Všetky jeho myšlienky, snahy a skutky sú obrazom práve tohto vnútorného prežívania.

            Môcť nekonečne zvelebovať Pána Boha - to je najväčšia túžba jeho srdca. Jeho heslom mohli byť iba slová: „Ad infinitam Dei gloriam - Na nekonečnú chválu Boha." V dlhej modlitbe z roku 1816, ktorú nazval Všeobecné vyhlásenie, vyjadril svoju túžbu po nekonečnom zvelebovaní Boha udivujúcim spôsobom. Okrem iného tam čítame: „Kiež by sa všetko dobro, ktoré stvorenia urobili na väčšiu chválu nášho Boha a nebeského Otca, splnilo teraz i naveky. Aby som mohol plniť teraz i v budúcnosti všetky dobré skutky, ktoré som učinil, pre ešte väčšiu chválu nášho najmilovanejšieho a nekonečne dokonalého Otca - a to, keby sa dalo - s nekonečnou dokonalosťou. Túžim aj po tom, aby všetky tieto dobré diela konali nielen tie stvorenia, ktoré ich už konajú na Božiu chválu, ale keby tak konali aj iné stvorenia, ktoré teraz existujú a pravdepodobne v budúcnosti ešte len existovať budú. Chcel by som aj to, aby všetky tie stvorenia, rozmnožené do nekonečna, od večnosti do večnosti... vzdávali Bohu v každej chvíli nekonečnú úctu a zvelebovali ho."

            Rýchle napredovanie k nekonečnému zvelebovaniu Boha povzbudzovalo Pallottiho do neúnavnej práce na svätosti. Pred tvárou nekonečne dokonalého Boha nikdy nemohol povedať, že už dosiahol jej dostatočný stupeň. Preto sa vždy snažil dôjsť na najvyššie štíty v modlitbe, v práci pre Boha a dokonca aj v pôstoch a umŕtvovaní sa. Iba tak môžeme pochopiť, prečo Vincent vykonával toľko nábožných modlitieb a pobožností, pričom nezanedbal nijaký spôsob modlitby. Zachovali sa poznámky, ktoré poukazujú, na akom neobyčajnom a zriedkavom stupni rozvíjal v sebe ducha modlitby. Každý deň v týždni si okrem denných modlitieb konal aj iné pobožnosti, ako napríklad sedem žalospevov, krížovú cestu, pobožnosť za mŕtvych a pobožnosti k Panne Márii.

            Keď počul, ako zvonia zvony, modlil sa: „Ó, Bože môj! Kto vie, koľko veľkých duší ťa s pokorou, sladkosťou, láskou a inými čnosťami chváli a oslavuje pred tvojou Božou tvárou. Preto sa v tejto chvále a úcte pripájam k nim a k všetkým bytostiam spolu s celým nebeským dvorom; v spojení s ich dokonalosťou, so zásluhami a dokonalosťou Ježiša Krista a Panny Márie a ponorený do Ježišovej krvi vyznávam tvoju nekonečnú veľkosť a svoju najväčšiu, dokonca až nekonečnú biedu, chudobu, hriešnosť a ohavnosť. Pokorne ťa prosím, aby sa tvoja veľkosť i moja bieda a hriešnosť ukázali všetkým stvoreniam. Nech sa pritom stále plní tvoja vôľa."

            Pallotti nepremárnil ani jednu príležitosť, ani jednu hodinu, aby niečo neurobil pre Boha. S pocitom plnej zodpovednosti si uvedomoval hodnotu času. „Čas - to je drahocenný, krátky a nenahraditeľný dar. Pomocou Božej milosti ho chcem tak dobre využívať na zlepšenie minulosti, ako by to robil niekto mŕtvy, keby mohol povstať do nového života." Často si opakoval: „Vincent, smeruj k svätosti. Zajtra môžeš zomrieť."

            Pochopiteľné je, že pri takom hlbokom chápaní života a takej veľkej horlivosti Pallotti nevyhľadával a ani si nedoprial zábavu ani odpočinok. Modliť sa a pracovať, koľko sa len dá, bolo cieľom, aký mal pred očami vďaka svojej apoštolskej horlivosti.

            Túžba po nekonečnom zvelebovaní Boha ho ešte počas štúdia ťahala do apoštolskej práce v každej oblasti a pri akejkoľvek príležitosti. Aktívne pracoval v mládežníckych a bratských spoločenstvách, navštevoval chorých, staral sa o chudobných, vyučoval náboženstvo. Nezanedbával popri tom ani svoje každodenné povinnosti.

            Tento spôsob prežívania a chápania nekonečného Boha v jeho duši rodil silný a nezadržateľný popud, čo najlepšie využívať čas. Láska k nekonečnému Bohu ho vytrhla z tesného kruhu malicherného kalkulovania a nezadržateľným tempom ho hnala k heroizmu - k hrdinstvu a k bezhraničnému obetovaniu sa pre Božie kráľovstvo. Iba vo svetle takého chápania nekonečna môžeme správne pochopiť tajomstvo a najhlbšiu podstatu jeho osobnosti. Tu nachádzame aj odôvodnenie jeho neskoršieho diela pod názvom Katolícky apoštolát, v ktorom chcel spojiť všetky sily katolicizmu v plnom úsilí a práci pre nekonečnú Božiu chválu.

 

 

Bolestné chvíle

 

            Ako na jednej strane spoznávanie a prežívanie večnosti rozohňovalo Pallottiho nadšenie, tak na druhej strane neraz prežíval veľký pocit vlastnej viny, ktorý ho ťažil. V čím jasnejšom a plnšom svetle spoznával Božiu nekonečnosť, tým menším a nehodnejším sa stával vo vlastných očiach. Čím hlbšie a plnšie chápal potrebu a nutnosť nekonečného zvelebovania Boha, tým viac sa mu videli jeho skutky nedostatočné, márne a nič neznamenajúce. Z tohto poznania vyrastala jeho hlboká pokora a nezvyčajne nízka mienka o sebe, na čo sám občas spomínal. Pred Božou nekonečnosťou sa všetko, čo je pozemské, tratí v nekonečnej ničote. Pred tvárou Božej nekonečnosti a svätosti si uvedomoval, že on sám je pokrytý malomocenstvom hriechu. Preto stále sám seba nazýval „ničím a hriechom". Počas celého života ho sprevádzal pocit vlastnej biedy a hriešnosti, ktoré vnímal ako stále, hlboké a drásajúce utrpenie. Dojímavým spôsobom vyjadril toto presvedčenie vo svojom Všeobecnom vyhlásení: „Vzývam na pomoc najvyššieho, nekonečného, nesmierneho a nepochopiteľného Pána Boha; pokorne prosím o milosrdenstvo žijúceho Božieho Baránka; prosím o pomoc a ochranu mojej a našej spoločnej nebeskej Matky Márie, anjelov a svätých. Vyznávam svoju biedu, ktorá je veľmi veľká, skoro až nekonečná. Vidím, že je absolútne nemožné, aby som ja, biedne, chudobné, slepé, nevedomé, premenlivé, nestále a v najvyššom stupni ohavné stvorenie, mohol vzdávať Bohu nekonečnú chválu. Preto sa topím vo svojej veľkej ničote a z hĺbky srdca volám: Ó, Pane, Pane, pred všetkými vyznávam tvoju nekonečnú dokonalosť, dokonalosť Ježiša a Márie, anjelov a svätých a s nimi aj všetkých iných stvorení. Vyznávam aj svoju veľkú nekonečnú biedu, chudobu, slepotu, nevedomosť a ohavnosť."

            Toto vedomie a pocit vlastnej ničoty a viny v ňom vzbudzovalo horlivú túžbu po očistení sa v ohni pokánia a umŕtvovania, ktoré vyvolávali zimomriavky u tých, ktorí sa o nich náhodne dozvedeli. Týmito kajúcimi cvičeniami chcel v minimálnej miere vynahradiť a vykúpiť viny spáchané voči nekonečnej Božej svätosti. Čím viac spoznával Božiu svätosť, každé, hoci len malé previnenie pred jeho očami videl v tom najhoršom svetle. Z tohto dôvodu sa v skutkoch kajúcnosti dostával na hranice možností. Už v mladosti ho napĺňala horúca túžba po pokání za druhých. Chcel aspoň minimálne zadosťučiniť za chyby iných, ktoré zmenšovali Božiu chválu, čím sám vzdával Bohu úctu namiesto blížnych a v ich mene.

            Ducha umŕtvovania značne rozvinul počas štúdia na univerzite. Stále obmedzoval jedlo len na to najnutnejšie a so záľubou si vyberal potraviny, ktoré boli nepríjemné. V piatky a soboty sa dobrovoľne postil ako v dňoch prísneho pôstu. V utorky a piatky sa bičoval. V stredy a soboty pol hodiny nosil kajúcu reťaz.

            V dvadsiatom prvom roku svojho života zložil sľub čistoty a zaviazal sa zachovávať úplnú chudobu a poslušnosť svojmu duchovnému vodcovi. Zaviazal sa tiež, že sa bude vyhýbať akejkoľvek hodnosti.

            Aj napriek týmto nezvyčajným rozhodnutiam sa naďalej pokladal za biedne a hriešne stvorenie nehodné ani toho, aby ho vôbec nosila zem.

 

 

Pomocníci v duchovných potrebách

 

            Pallotti by dlho nevydržal napätie vyvolané takým nadšeným prežívaním nekonečnej dokonalosti a svätosti Boha na jednej strane a na druhej strane svojou vlastnou biedou, keby si za svojich duchovných vodcov nezobral Pána Ježiša a Pannu Máriu. To oni - Vykupiteľ a Božia Matka - ho previedli z tesných hraníc človečenstva k Božej nekonečnosti. V Kristovi našiel jediné prepojenie, ktoré mu dovolilo dôverne a pokojne prejsť ponad priepasť, ktorá ho delila od Boha. V Kristovi našiel osloboditeľa od nedokonalosti a zvrhlosti svojich skutkov. A hoci ho predtým zarmucovala myšlienka, že v uctievaní nekonečného Boha je schopný vykonať len obmedzené a dočasné skutky, teraz mu bolo veľkým potešením vedomie, že je ktosi, kto v ľudskej prirodzenosti vzdáva Bohu nekonečnú chválu.

            Pallotti videl, že v zjednotení s nekonečným zásluhami Ježiša Krista sa nedokonalosť jeho vlastných skutkov odstránila a vyrovnala. Kristova obeta stanovila celkové zadosťučinenie za jeho nedbalosť. Keď sa bez Krista považoval za priepasť ničoty, tak teraz si hovoril, že v Kristovi ho aj napriek jeho biede objíma Božia láska. Tak ako sa mu predtým jeho vlastné skutky zdali ničím, lebo pochádzali od neho samého, teraz ich v zjednotení s Kristovými zásluhami považoval za obetné dary, ktoré Boh prijíma a ktorými nemôže pohrdnúť. Pán Ježiš posväcuje, zdokonaľuje a obohacuje všetky myšlienky, slová a skutky nášho života cez svoje nekonečné zásluhy, a to najmä vtedy, keď sú vo svojej podstate neutrálne. No pod podmienkou, že boli splnené v stave milosti a z lásky k Bohu. V oddelení od Kristových zásluh by predstavovali len vlastnú pominuteľnú, márnu a nezmyselnú cenu. Boli by ničím pred Bohom, boli by ohavnou nedokonalosťou v porovnaní s nekonečnou dokonalosťou Boha.

            Vďaka Božej milosti a riadeniu sa stalo, že práve prežívanie nekonečnej Božej dokonalosti a vlastnej nekonečnej biedy tesne a nerozlučne spojilo Pallottiho s Kristom a ešte viac prehĺbilo jeho dôveru a vieru.

            Vnútorné zjednotenie s Kristom zväčšilo aj lásku k Božej Matke. Pallotti si ju od detstva nezvyčajne vážil. Veľa sa modlil k svojej „viac ako najmilovanejšej" Matke. K nej sa obracal vo všetkých svojich záležitostiach. Keď vychádzal z izby, lúčil sa s ňou slovami: „Mami, požehnaj mi." Nezlomne dúfal, že sa na jej príhovor stane veľkým svätým. To, o čom svojim duchovným spolubratom neskôr písal, už v študentských rokoch určilo jeho živé a silné presvedčenie. „Veľký Máriin ctiteľ sa nielenže sám snaží o svoju spásu, ale na príhovor Matky sa stáva svätým a tá svätosť zo dňa na deň rastie." Ona, Mária, priviedla na svet Vykupiteľa, ona ho ako matka učila a vychovávala. Preto mal Pallotti neochvejnú nádej, že aj jemu sa Mária ukáže ako matka a najlepšia majsterka, že aj jeho rovnako vychová ako svojho Syna. Súčasne v nej videl najdôležitejší odraz jej božského Syna. Od nej sa učil, ako má milovať Vykupiteľa a ako mu má slúžiť.

            Tak sa pre neho Kristus stal silnejším mostom k nekonečnému Bohu a Mária mostom ku Kristovi.

 

           

Stupne k svätosti

 

            Pallotti nemal žiadne pochybnosti o svojom kňazskom povolaní. Istý čas váhal o voľbe cesty. Nevedel totiž, či sa má stať diecéznym kňazom, alebo zaklope na dvere niektorého kláštora s prosbou o prijatie. Srdce však cítilo rozhodnú túžbu po kláštornom živote. Najviac mu vyhovovala rehoľa otcov kapucínov. Ich jednoduchý a skromný spôsob života ho stále priťahoval. Spovedník ho však odrádzal od vstupu do rehole, lebo Vincentov zdravotný stav nebol uspokojivý. Tvrdá regula kláštorného života sa zdala nad jeho sily. Páter Frazzini o tom vedel, a preto mu radil, aby sa stal diecéznym kňazom. Pallotti aj v tomto prípade preukázal poslušnosť svojmu spovedníkovi.

            Počas štúdia teológie postupne prijímal vysviacky na jednotlivé kňazské stupne. Poznámky v duchovnom denníku ukazujú, aké dôležité myšlienky ho oživovali v týchto vznešených chvíľach.

            „Snaha o svätosť by mala oživovať každú prácu a úlohy bohoslovcov. Prosím Boha o milosť, aby zo spôsobu celého môjho života vyžarovala vysoká svätosť."

            Na subdiakona bol vysvätený 21. septembra 1816. Týmto prijal na seba úlohu a povinnosť modliť sa breviár v mene Cirkvi. Považoval to za česť, ktorej sa necítil hodný. „Ó, Bože môj, ráč udeliť mne, najnehodnejšiemu a najhriešnejšiemu spomedzi všetkých ľudí, jasne si uvedomiť, že absolútne nie som hodný, aby som sa modlil breviár za tvoj ľud. Veď predsa ten ľud je o veľa lepší odo mňa a patria doň duše, ktoré došli k najvyššiemu stupňu dokonalosti, hoci mnohými z nich svet pohŕda. Ó, Bože môj, daj mi spoznať, že pre moju veľkú biedu, ktorá čoraz viac rastie pre moju náklonnosť k hriechu, nemôžem učiniť zadosť tvojmu horúcemu želaniu, aby práve vďaka modlitbe tvojho najnehodnejšieho sluhu tvoj ľud dosiahol veľký pôžitok v tomto aj v budúcom živote... Venite adoremus. Poďte, pokloňme sa Pánovi. Ja, veľký hriešnik, sa musím hanbiť za to, že sa odvažujem modliť k tebe, môjmu nekonečnému, nesmiernemu a nepochopiteľnému Bohu, za tvojich milovaných bratov, za milujúce, jednoduché, pokorné a čisté duše."

            O rok neskôr bol Pallotti vysvätený na diakona. Počas duchovných cvičení pred vysviackou povedal: „Už od tejto chvíle sa budem snažiť dosiahnuť svätosť. Nebudem to odkladať na kňazskú vysviacku, ani na neskoršie roky. Na dobrotu Boha, nášho najmilostivejšieho Otca, chcem odpovedať s maximálnou ochotou, pokorou a vďačnosťou. Budem odstraňovať prekážky, ktoré môžu stáť na ceste k môjmu vysväteniu. Najväčšia z tých prekážok je moja pýcha."

            Dňa 16. mája 1818 dostal veľkú milosť. Toho dňa bol vysvätený na kňaza, po čom už dlho tak veľmi túžil. Mal vtedy dvadsaťtri rokov. Preto na vysviacku potreboval pápežský dišpenz, ktorý mu dovolil prijať vysviacku pred dosiahnutím 25. roku života. Prvú svätú omšu slúžil na slávnosť Najsvätejšej Trojice v kruhu rodiny a príbuzných vo Frascati.

            Bol kňazom naveky, sluhom, ale aj Kristovým priateľom. Radosť a bezhraničná vďačnosť naplnili Vincentovu dušu. List, ktorý v týchto šťastných dňoch napísal svojmu priateľovi a kňazovi Kasperovi del Bufalo, nám dovoľuje hlbšie vniknúť do jeho vnútornej nálady a pocitov:

            „Náš najmilovanejší Boh ma aktom svojho podivuhodného, nekonečného a večného zmilovania ráčil podvihnúť z prachu a ničoty a vyzdvihnúť do najvyššej hodnosti kňaza. Je to hodnosť, ktorá - ak sa nemýlim - môže byť predmetom nielen obdivu, ale aj svätej bázne. Ako vďakyvzdanie za tieto dobrá veľmi prosím, aby ste sa pomodlili Magnifikat a môžete na to vyzvať aj iných. Ó, akou veľkou hodnosťou je kňazstvo, aká to je veľká hodnosť... Veď čo znamená byť kňazom? Ó, Bože môj, Bože, ničomu nerozumiem. Čo to znamená skladať svätú a nekrvavú obetu a udeľovať sväté sviatosti? Bože, čo to znamená každý deň ti prinášať obetu vďakyvzdania a na tento úmysel sa modliť breviár? Otče, prosím vás, vplývajme spoločne na kňazov, aby kládli čo najväčší dôraz na tri veci: na dobré slúženie svätej omše, na dobré udeľovanie svätých sviatostí a na dobrú modlitbu breviára."