ROZŠÍRENIE PôSOBNOSTI

             Neobyčajná osobnosť pátra Pallottiho a jeho horlivosť v dušpastierskej práci nemohli ostať dlho skrytými. Pravdaže, Vincent sa v rámci svojich možností snažil na seba čo najmenej upozorňovať. Jeho priezvisko sa však veľmi rýchlo stalo známym. Horlivé duše uňho hľadali radu a usmernenie v duchovnom živote. Dokonca aj cirkevní predstavení si ho všimli. Cesta bohatstva, slávy a cti sa pred ním otvorila dokorán. Pallotti ňou však nešiel. Vybral si vlastnú cestu a bol jej verný až do konca. Vždy prijímal najťažšie miesta práce, vyžadujúce najväčšiu zodpovednosť, najviac skryté a... najmenej platené.

 

 

Majster v exercíciách

             Už po roku kňazstva, v roku 1819, Vincenta Pallottiho pozval pobožný kanonik Muccioli, aby mu pomáhal pri vedení exercičného domu založeného pri Ponte Rotto, na druhej strane rieky Tibery. V tomto dome exercitanti, najmä z nižších vrstiev, dostávali duchovné základy potrebné do života plného ťažkostí a boja so zlom. Pallotti mal spočiatku na starosti ekonomickú a organizátorskú stránku duchovných cvičení. Staral sa aj o mládežnícku skupinku, ktorá tam mala svoje centrum. Čoskoro mu však zverili spovedanie a nakoniec aj samotné vedenie exercícií. Po niekoľkých rokoch už patril k najznámejším a najžiadanejším exercitátorom v Ríme. Jeho prednášky zanechávali hlboký dojem. Poslucháči v ňom vycítili kňaza, ktorý sám osobne prežil a životom potvrdil pravdy, ktoré im hlásal. Okrem toho sa Vincent o poslucháčov exercícií otcovsky staral a s láskou sa pre nich obetoval. Bolo uňho zvykom, že už v prvý deň navštívil všetkých členov duchovných cvičení v ich izbách, aby každého osobne spoznal a aby na základe týchto skúseností mohol lepšie reagovať na ich potreby a priania.

            Monsignore Piatti, ktorý založil exercičný dom pre ľudí z vyšších spoločenských vrstiev, sa veľmi snažil získať Pallottiho na spoluprácu. Vincent prijal aj túto prácu. Budúcnosť ukázala, že to bolo veľmi dobré, lebo mu to pomohlo nadviazať kontakty s vplyvnými osobnosťami a významnými rímskymi rodinami. Pomohlo mu to tiež k ešte väčšiemu rozvoju širokej apoštolskej a charitatívnej činnosti. No vo chvíli, keď túto prácu prijímal, ani nepomyslel na to, že tieto náhodné známosti by mu v budúcnosti mohli poslúžiť na iné, vyššie ciele.

            Tajomstvo Vincentovej úspešnej práce ako exercitátora istotne nespočívalo len v jeho rečníckych schopnostiach. Väčší vplyv mala jeho osobnosť ožiarená duchom hlbokej a skutočnej zbožnosti. Pallotti veľmi dobre vedel, že hlavnú úlohu pri exercíciách zohráva Božia milosť, bez ktorej každá, hoci aj veľmi obetavá práca, vykonaná pre spásu duší, je bez ovocia. Preto sa počas exercícií obzvlášť venoval modlitbe a pôstu. Celé noci prežíval pred Najsvätejšou sviatosťou v tichej adorácii. Ak sa mu niekedy podarilo uniknúť zo spoločného stolovania a nebadane si sadnúť k stolu vtedy, keď už iní dojedli, jedol len ponechané zvyšky chleba. Vďaka modlitbe a pôstu jeho prednášky prinášali obrovský duchovný zážitok. Veď už samotný Spasiteľ dal apoštolom tieto dva spoľahlivé prostriedky ako hlavnú zbraň v boji o dušu človeka. A páter Pallotti bol vždy verným nasledovateľom Krista.

 

 

Špirituál

             V roku 1827, keď mal Pallotti tridsaťtri rokov, bolo mu zverené miesto spovedníka a špirituála v rímskom seminári, čím sa stal zodpovedným za duchovné vedenie budúcich kňazských povolaní v Ríme. V hlbokej pokore, presvedčený o svojej nehodnosti a neschopnosti, sa bránil zo všetkých síl, ale bolo to zbytočné. Predstavení o ňom mali inú mienku a dobre vedeli, že nik iný nie je schopnejší na toto zodpovedné a ťažké miesto. Neskoršie skúsenosti ukázali, že to bola správna voľba. Všetci bohoslovci si ho vysoko cenili a mali v neho veľkú dôveru. Mnohí ho považovali za svätého.

            Najkrajším dôkazom toho, aký mal Pallotti vplyv, sú slová vybraté zo spomienok kanonika Augusta Wundera z Frauenburgu. Na jeseň 1831 prišiel ako mládenec do Ríma a na príhovor kardinála Reisacha bol prijatý do rímskeho seminára. Vo svojom pamätníku opisuje stretnutie s Pallottim týmito slovami: „V sobotu 31. marca popoludní ma gróf Ožarowski predstavil pátrovi Pallottimu. Bolo to pre mňa akési zvláštne. Pred spoveďou sa ma vypytoval na rôzne veci. Potom ma vyspovedal so zbožnosťou, s akou som sa dovtedy nestretol. Bezpochyby je to svätý človek."

            Vincentove slová vo všetkých budili hlboký dojem, pretože každý veril, že pochádzajú z otvoreného otcovského srdca. Niektorí tvrdili, že im stačí počuť iba pár slov z jeho úst, aby získali vnútorný pokoj. Iba samotný pohľad na tohto kňaza spojeného s Bohom otváral ľudské srdce a budil pocit úcty a nádeje. Pod jeho vedením duchovný život v seminári prekvital a pulzoval novou silou.

            Pallotti robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby v plnom rozsahu vyhovel požiadavkám nového miesta. Spočiatku prichádzal do seminára takmer každý deň, aby bol bohoslovcom k dispozícii. Keď sa však jeho pôsobenie a povinnosti s tým spojené rozrástli do takých rozmerov, že každodenný pobyt v seminári sa stal nemožným, venoval bohoslovcom stredy a soboty. Prichádzal presne, za každého počasia. Samotní bohoslovci hovorili, že v zimných mesiacoch prichádzal do seminára premrznutý a uzimený, v lete zasa spotený. Na odpočinok a občerstvenie nemal čas. Hneď sa púšťal do práce. Ani počas najhorúcejších letných dní ho páľava nedokázala odradiť a dvakrát do týždňa absolvoval dvojhodinovú cestu z Ríma do Villy Pariola, kde bohoslovci trávili prázdniny. Podvečer, keď už skončil spovedanie a duchovné pohovory, sa aj napriek únave hneď vracal domov.

            Pallotti trinásť rokov pôsobil v rímskom seminári. Niekoľko rokov bol v úrade rektora Kostola Ducha Svätého (Santo Spirito). Príčiny, za ktorých opustil toto miesto, boli príkre, nespravodlivé a ubližujúce. Vtedajší rektor seminára, preniknutý osvietenskými myšlienkami, s otvorenou nespokojnosťou vnímal rastúci vplyv Pallottiho na bohoslovcov. Tvrdil, že Pallotti budúcich kňazov prehnane priúčal „samote, modlitbe a pôstom". Opakovaním výčitiek dosiahol, že Pallotti odstúpil zo svojho úradu. Oficiálnym dôvodom rezignácie mala byť sťažnosť bohoslovcov na Pallottiho, že zaspáva v spovednici. Táto sťažnosť však nebola ani trochu pravdivá. Je možné, že keď sa počas spovede niekto na spovedajúceho Pallottiho zahľadel, mohol nadobudnúť dojem, že počas počúvania spovede spí. To by sa však dalo pochopiť a prepáčiť vzhľadom na jeho preťaženie a nadmernú únavu. Veď Pallotti neraz celé dni presedel v spovednici. Fakty však jasne tvrdia, že táto sťažnosť nebola opodstatnená. Keď sa ho niektorý bohoslovec snažil pristihnúť pri jeho slabosti, tak sa ho počas predpokladaného zdriemnutia pokúšal zaskočiť náhlou a neočakávanou otázkou. Bol však veľmi prekvapený, keď Pallotti na túto otázku okamžite odpovedal, čím jasne dokazoval, že veľmi pozorne počúva jeho slová.

            František Virili, ktorý mnoho rokov usilovne pozoroval sv. Vincenta, vysvetľuje túto zdanlivú ospalosť modlitebným pohrúžením sa v Bohu. Pallotti sa počas spovede pozeral iba do duše kajúcnika a na ukrižovaného Krista a bol taký unesený nadšením, že sa zdalo, akoby ho s týmto svetom už nič nespájalo.

            Aj rôzne cirkevné inštitúcie ho čoraz častejšie pozývali, aby sa stal ich spovedníkom. Napríklad 30. septembra 1835 bol vymenovaný za spovedníka v Kolégiu Kongregácie pre šírenie viery. Vtedajší vicerektor kolégia jeho požehnanú prácu opisuje nasledujúcimi slovami: „Duch modlitby a pôstu pátra Pallottiho, jeho obozretnosť a svätosť v živote, žiarivá horlivosť za duchovný pokrok bohoslovcov a zápal za dielo rozvoja viery, ku ktorému boli povolaní, spôsobili, že bohoslovci si ho obľúbili, vážili a s úctou k nemu prichádzali. Bol všeobecne považovaný za svätého."

            Okrem týchto dvoch najdôležitejších stredísk formovania kňazov v Ríme bol sv. Vincent spovedníkom v gréckom, anglickom a írskom seminári, ako aj v niekoľkých ďalších inštitúciách.

 

 

Vychovávateľ svätých duší

             Veľká dobrota spojená s triezvym úsudkom, ktorými sa Pallotti v spovednici preukazoval, priviedli k nemu veľa horlivých duší z duchovného i laického stavu. Chceli sa zveriť jeho vedeniu v duchovnom živote.

            Jedna z jeho penitentiek, Františka de Maistre, jednoduchými slovami zdôvodňuje, prečo práve Pallottimu zverila vedenie svojej duše: „Spozorovala som uňho čosi, čo som u iných Božích služobníkov, napríklad u otca Bernarda Clausiho alebo pátra Braga Valentiniho, nepostrehla. Vyžaroval z neho výraz nebeskej dobroty, charizma napĺňať iných pokojom a schopnosť, ktorá mu dovoľovala pomocou niekoľkých presne mierených a správnych slov hlboko zasiahnuť moju dušu."

            Vedenie duší, ktoré túžili po výšinách dokonalosti, sv. Vincentovi zaberalo veľmi veľa času, najmä ak šlo o písanie rád. Do dnešných čias sa zachovala značná časť listov z jeho duchovného vedenia. Vidieť z nich, ako vytrvalo a horlivo sa snažil zverené duše usmerniť. Viedol ich k hlbokej a zdravej zbožnosti s veľmi citlivým vnímaním ich povahy, životných podmienok a životnej cesty. Svedčí o tom presvedčivý list písaný priateľovi pátrovi Allemandovi, mladému učencovi s veľmi vznešenou dušou: „Posväcuj sa. Posväcuj sa však spôsobom, akým Ťa Boh chce mať svätým. On nechce, aby si bol trapistom, kartuziánom alebo pustovníkom - svätým v mlčaní alebo v prísnom kláštore. Boh Ťa chce mať svätým vo svete, v spoločnom živote a niekedy aj vo chvíľkach oddychu a zábavy. Svätosť závisí od toho, ako sa plní Božia vôľa. Staneš sa teda svätým, ak sa budeš rozprávať s každým človekom bez rozdielov a budeš s ním viesť rozhovor na akúkoľvek dovolenú tému, ktorú však budeš končiť ako apoštol. Svätým sa máš stať počas odborných prednášok, svojou prítomnosťou na stretnutiach vedeckej akadémie, na katedre, ale aj vo vyberaných kruhoch, dokonca aj v dave hriešnikov a mýtnikov. Jedným slovom, svätým sa staneš, keď sa staneš všetkým pre všetkých, aby si všetkých získal pre Krista Pána. A, pravdaže, tým, že budeš využívať dary, ktoré Ti Božia prozreteľnosť dáva na zachovanie telesného života."

            Iný typ duše predstavoval gróf Antonio Plebani z Mandolu pod Maceratou, ktorý sa tiež sv. Vincentovi zveril do duchovnej opatery. Bol to človek, ktorý z času na čas podliehal duchovným depresiám a útokom krajného pesimizmu. A okrem toho všetkého, ako keby toho nebolo dosť, zle sa vyvíjali aj jeho životné vzťahy. V takom prípade bola z Vincentovej strany neraz potrebná doslova svätá trpezlivosť, aby ho stále dvíhal a posilňoval na duchu. Ako potešujúco znejú Pallottiho slová, ktoré mu napísal v prvých dňoch roku 1834: „Znova začíname nový rok. Pominulo sa už niekoľko rokov s mnohými problémami. Nikdy však neminie nevädnúci veniec šťastia pre tých, ktorým ho Boh prisľúbil a ktorí z lásky k Bohu niesli všelijaké utrpenia... Hovorím tak, hoci Vám prajem plnosť nadprirodzeného a dočasného šťastia. Odvahu a dôveru v Boha! Prosím, dôverujte v starostlivosť nepoškvrnenej Božej Matky, anjelov a svätých. Opakujem, čas utrpenia pominie, ale odmena nepominie. V utrpení sa zväčšujú večné dobrá."

            Mnoho duší, ktoré sa sv. Vincentovi zverili, dospelo k vysokému stupňu dokonalosti. Beatifikačné a kanonizačné procesy niektorých z nich sa už rozbehli. Medzi inými viedol sestru Máriu Ludwiku Mauriziovú v kláštore sestier mantelátok. Mala šesťdesiat rokov, keď sv. Vincent Pallotti začal viesť jej dušu. Bol jej spovedníkom až do jej smrti. Podľa sv. Vincenta to bola „skromná a tichá duša, ktorá nevyžadovala veľa času a síl". A aby si nepripisoval žiadne zásluhy na posvätení jej duše, ktorá sa od iných odlišovala mnohými Božími milosťami, po jej smrti hovoril, že Boh mu ju dal „z milosti za duchovnú dcéru v čase, keď sa jej pekná duša už viac nemohla zdokonaliť". V povesti svätosti zomrela aj Alžbeta Sannová, ktorá bola preniknutá duchom hlbokej modlitby a pokánia. Pallotti ju viedol až do svojej smrti, teda takmer dvadsať rokov.