ZAKLADATEĽ KATOLÍCKEHO APOŠTOLÁTU

             Vincent Pallotti počas plnenia funkcie rektora pri Kostole Ducha Svätého rozvinul nezvyčajne rozsiahlu apoštolskú činnosť. A to priamo v kostole, mimo neho i na území celého Ríma. Najväčším a najdôležitejším dielom, ktorému sa v týchto rokoch zasvätil, bolo založenie a formovanie Katolíckeho apoštolátu. Vďaka tomu dielu sa apoštol Ríma stal apoštolom sveta.

 

 

Myšlienky a prežitia

 

            Keď Pallotti, oživený planúcou láskou, pristupoval k rôznym úlohám a prácam, čoraz viac si uvedomoval, ako veľmi sú obmedzené sily jedného človeka; ako je zúžené pole práce, na ktorom pracuje iba jednotlivec; aký malý je vplyv na tisíce súžení ľudského života. Pravda je, že sv. Vincent pracoval s energiou obra. Denne si uvedomoval, že by musel mať aspoň sto spolupracovníkov, aby vo svojom rodnom meste mohol oživiť kresťanskú vieru medzi všetkými vrstvami a v každom prostredí. O to viac potreboval dokonca celú armádu apoštolov, aby mohol podporiť Katolícku cirkev na celom svete a pričiniť sa o jej rozvoj a rozkvet. A práve táto záležitosť sa mu zdala v jeho myšlienkach najpálčivejšia.

            Čím viac sa nad tým zamýšľal, tým viac bol presvedčený, že samotné duchovenstvo nie je schopné poradiť si s budúcimi úlohami Cirkvi. Uvedomoval si, že všetko jeho úsilie bez pomoci laických apoštolov nestačí na to, aby priviedlo celý svet do Kristovej Cirkvi. A preto šlo o to, aby sa vyťažili všetky sily v práci pri pokresťančovaní misijných krajín, ktoré naširoko otvorili náruč na prijatie dobrej noviny. Pallotti si uvedomoval, aké je dôležité, aby aj laickí misionári cestovali na misie spolu s európskymi kolonizátormi a priniesli tam svetlo evanjelia. Bol presvedčený, že práca v získavaní nových krajín pre vieru by nebola možná, keby sa do toho nezapojili všetci katolíci. Pallotti videl iba jedinú možnosť rozuzlenia tohto problému: v mobilizácii všetkých síl. Nielen kňazi, ale aj laici, teda všetci katolíci, by si mali uvedomiť, že sú zodpovední za Kristovo kráľovstvo, a podľa svojich možností preto majú spolupracovať na jeho obrane a šírení.

            A nielen to. Pallotti si kládol otázku, či by nebolo dobré vytvoriť nejaké združenie, ktorého úlohou by bolo vyzývať všetkých katolíkov na horlivú spoluprácu na šírení Kristovho kráľovstva a zároveň ich vychovávať a zapájať do apoštolského diela. Bál sa však myšlienky, že keby sa nenašiel nikto iný, kto by vykonal túto úlohu, on sám bude musieť založiť toto apoštolské združenie. Po celý svoj život netúžil po ničom pre seba, nehľadal ohlas alebo vyznamenania. Jeho dušu o to silnejšie zachvacoval čoraz väčší strach, čím viac si uvedomoval, že práve toto od neho Boh žiada. Necítil sa na to ani pripravený, ani hodný. Až vtedy, keď celkom jasne a isto spoznal Božiu vôľu, podujal sa zasvätiť novému dielu.

            Už v roku 1834 v rodinnom dome začal zvolávať stretnutia v kruhu priateľov nadchnutých tými istými myšlienkami ako on. Spoločne diskutovali o náboženskej situácii priamo v Ríme i na celom svete. Hľadali nové spôsoby a možnosti apoštolátu. Do toho kruhu patrili diecézni i rehoľní kňazi, ale aj horliví laici. Podľa pátra Viriliho, kaplána z Kongregácie Najsvätejšej krvi, k najaktívnejším účastníkom týchto stretnutí patril Piervisani, neskôr nocerský biskup, karmelitáni o. Ignác, o. Pavol a o. Palma, kapucín o. Serafín, profesor Ján Allemand, vicerektor rímskeho seminára Tomáš Borti, vicerektor kolégia Kongregácie pre šírenie viery Rafal Melia, páter Peter Romani a ďalší.

            Spomedzi laických členov medzi najaktívnejších patril kupec Jakub Salvati a profesor Alkusci, pôvodom z Ormie.

            Z týchto stretnutí vyrástol Katolícky apoštolát. Svätý Vincent mal na mysli práve tieto stretnutia, keď vo svojom duchovnom testamente hovorí, že založenie Katolíckeho apoštolátu sa začalo „v roku 1834 v kruhu niekoľkých osôb". Začiatkom toho istého roka, presne 9. januára, po odslúžení svätej omše prežil osvietenie, ktoré sa preňho stalo povelom na uskutočnenie plánu. Čakal už len na znamenie Božej prozreteľnosti, aby pristúpil k oficiálnemu založeniu nového spoločenstva. Toto znamenie prišlo veľmi rýchlo.

 

 

Oficiálne založenie

 

            Raz Pallotti počúval správy istého misionára, ktorý hovoril o nedostatku náboženského povedomia a zanedbaní starostlivosti o kresťanov v arabských krajinách. Krátko nato sa sv. Vincent v kruhu svojich priateľov začal zamýšľať, ako by mohol odpovedať na túto potrebu. Rozhodli sa preložiť do arabčiny známu knižku sv. Alfonza Márie de Liguori Večné pravdy, vytlačiť ju v náklade desaťtisíc exemplárov a poslať ju do arabských krajín. Rozpočet nákladov na vydanie knihy bol však nad ich vlastné finančné možnosti. Aby vyriešili túto situáciu, rozhodli sa vykonať zbierku.

            Horlivému kupcovi Jakubovi Salvatimu bola zverená realizácia tejto zbierky. Spočiatku sa z toho snažil vykrútiť, Pallotti však bol neústupčivý. A keď mal Salvati naporúdzi vždy nové a nové dôvody, prečo by to nemal robiť práve on, Pallotti ukázal na kríž a povedal: „V mene ukrižovaného Krista choď a všetko získaš." Pred takýmto príkazom svojho spovedníka Salvati musel ustúpiť.

            Jeho prekvapenie bolo veľké, keď v krátkom čase nazbieral podstatne väčšiu sumu, než bola potrebná na pokrytie výdavkov na vytlačenie knihy. A tak vznikol problém, čo spraviť so zvyškom peňazí, aby sa nepostavili proti zámeru dobrodincov a nevystavili sa výčitke, že zmenili prvotný úmysel zbierky. Sám Pallotti píše, ako sa vtedy rozhodli: „Vzhľadom na taký úspešný výsledok sme nijako nechceli vystaviť toto pobožné dielo ohováraniu zlých ľudí. Preto sme sa rozhodli, že peniaze určíme na vytvorenie spoločnosti, ktorej úlohou bude riešenie potrieb Cirkvi - rozvíjanie nadprirodzených aj dočasných prostriedkov, ktoré sú nutné a potrebné na oživovanie viery a rozpaľovanie lásky medzi katolíkmi a na šírenie katolíckej viery na celom svete."

            Oficiálna žiadosť vtedajšiemu kardinálovi vikárovi Ríma odôvodňovala povolanie k životu nového združenia, opisovala jeho cieľ a naznačovala, že by sa mohlo volať Katolíckym apoštolátom. Pravdaže, nechýbala žiadosť o uznanie existencie tohto združenia. Dňa 4. apríla 1835 kardinál vikár Odescalchi uznal nové dielo. Pallotti sa hneď potom s tou istou prosbou obrátil na viceregenta Ríma, arcibiskupa Antona Piattiho, ktorý tiež vydal potrebné potvrdenie.

            Tretia žiadosť smerovala priamo na Apoštolskú stolicu. Pallottimu naklonený kardinál Odescalchi osobne predložil prosbu pápežovi. Gregor XVI. s radosťou prijal správu o vzniku takého združenia práve v časoch, keď bola viera ohrozená. Už 11. júla mohol Odescalchi novému združeniu odovzdať súhlas Najvyššieho pastiera: „Jeho Svätosť udeľuje tisíc požehnaní tak Spoločnosti katolíckeho apoštolátu, ako aj všetkým pobožným apoštolským dielam, ktorým sa spoločnosť chce zasvätiť."

            Dňa 14. júla sa uskutočnila schôdza prvých členov Katolíckeho apoštolátu. Okrem Pallottiho sa na nej zúčastnili a hneď aj prvými členmi sa stali traja kňazi a traja laici. Medzi nimi bol aj Jakub Salvati. Na stretnutí sa rozhodli, že neodkladne pristúpia k organizovaniu Katolíckeho apoštolátu. Dohodli sa, že bude vytlačená výzva k veriacim na zapisovanie sa za členov a doklad o prijatí člena. Ďalšou dôležitou úlohou bolo tiež predstaviť cieľ novej spoločnosti, aby ju ľudia lepšie prijímali, a, pravdaže, takisto vydať knihu s apoštolskými modlitbami, ktorých cieľom bude vymodliť a udržiavať apoštolského ducha medzi členmi.

            Hneď na úvod padlo rozhodnutie rozdeliť túto apoštolskú spoločnosť na dve skupiny. Jedna sa mala venovať predovšetkým „oživovaniu viery a lásky medzi katolíkmi" a druhá „šíreniu viery v nekatolíckych krajinách, najmä misijných".

 

 

Prvé práce

 

            Od samého začiatku potrebovalo nové združenie zapustiť korene v mysliach a srdciach veriacich. Počet jeho členov mal vzrastať, aby mohlo dobre plniť svoje poslanie. Vincent Pallotti a jeho spolupracovníci so zápalom pristúpili k šíreniu idey Katolíckeho apoštolátu, aby získali čo najviac členov a pritiahli ich k spolupráci. Táto počiatočná práca spočívala v konaní kázní, prednášok, v osobných rozhovoroch a v korešpondencii, ale aj v šírení letákov a plagátov, ktoré boli najčastejšie umiestňované pri dverách kostolov, kláštorov a cirkevných inštitúcií.

            Myšlienky, ktoré sa týmto spôsobom rozosievali na získanie nových členov, vyjadril Pallotti v asketickej príručke napísanej na poučenie spolupracovníkov, akým spôsobom by mali pracovať pre Katolícky apoštolát. Rozvíja a zdôvodňuje v nej vznik tohto diela a zároveň jeho členom dáva asketické rady.

            Náboženské potreby na celom svete v dnešných časoch musia pohnúť každého dobrého katolíka a prebudiť v ňom pevné rozhodnutie zapojiť sa do spolupráce, aby čo najskôr nastal jeden ovčinec a jeden pastier. Každý sa môže rôznym spôsobom pričiniť o dosiahnutie tohto cieľa v závislosti od svojho postavenia, hodnosti, povolania, darov povahy a milosti. Všetci ľudia sú povinní starať sa o spásu blížnych. Sme obrazom Boha, preto máme byť aj obrazom jeho lásky. Napokon od Ježiša Krista sme dostali jasný príkaz lásky k blížnemu. Táto láska i vyžaduje, aby sme sa predovšetkým starali o jeho večnú spásu. Usporiadaná láska smeruje najskôr k tým, ktorí najviac potrebujú pomoc, čiže k bludárom a pohanom. Z toho dôvodu by mali všetci katolíci spolupracovať na ich obrátení. Lenže taká spolupráca nie je možná bez oživenia, žiaľ, už vymierajúcej viery medzi katolíkmi a opätovného rozpálenia oslabenej lásky. Podľa idey prikázania lásky k blížnemu musíme pociťovať povinnosť oživovať vieru a lásku medzi katolíkmi.

            Aby dokázali odpovedať na vtedajšie výzvy v takej významnej úlohe, bolo potrebné vytvoriť spoločenstvo, ktoré sa bude opierať o prikázanie lásky, lebo jedine pod vplyvom Kristovej lásky sa človek dokáže spontánne obetovať pre vzrast Božieho kráľovstva na celom svete, čím bude vyzývať na spoluprácu všetkých katolíkov a burcovať ich k činu.

            Základnou úlohou tohto združenia preto malo byť „rozmnožovanie nadprirodzených i dočasných prostriedkov potrebných na oživovaniu viery. Prostriedkov na rozpaľovanie lásky medzi katolíkmi a vzrast viery a lásky medzi bludármi a neveriacimi, aby na celom svete čo najskôr vznikol jeden ovčinec s jedným pastierom".

            Takým združením - rozvíja ďalej svoje myšlienky sv. Vincent Pallotti - je Katolícky apoštolát založený v Ríme. Nemá to byť nová rehoľa, ale má to byť zjednotenie všetkých katolíkov bez nejakých zvláštnych záväzkov, ktorí budú len a len v duchu lásky a z vlastnej horlivosti spolupracovať na udržiavaní zbožnosti a šírení katolíckej viery pomocou prístupných prostriedkov.

            Katolíci všetkých stavov, hodností, úradov a postavenia, laici aj duchovní, šľachta i prostý ľud, učení aj nevzdelaní, dospelí i deti - všetci môžu a dokonca sú povinní byť členmi spoločnosti. Všetci sa môžu modliť, všetci môžu povzbudzovať blížnych dobrým príkladom. Všetci, či už doma, alebo mimo neho, pri zábave alebo pri práci, v škole i v zamestnaní, môžu nájsť spôsob, ako sa starať o spásu blížneho. Všetci môžu a dokonca sú povinní využívať na rozvoj a posilňovanie viery všetky nadprirodzené i časné dobrá, ktoré im Boh udelil.

            Podobné myšlienky sv. Vincent Pallotti a jeho spolupracovníci horlivo šírili. Ich práca s úmyslom získavať nových členov mala úspešné výsledky. Napokon samotný fakt, že Pallotti mal hlavný podiel na založení spoločnosti, vopred zaručoval úspech a podporu širokých kruhov spoločenstva. Ľudia zo všetkých prostredí vstupovali do apoštolátu. Pamätné sú spisy členov z prvých rokov. Hneď vedľa seba sú zapísané priezviská osôb všetkých stavov: kniežat, kardinálov, robotníkov aj služobníctva.

            Na začiatku roku 1836 Katolícky apoštolát zorganizoval slávnostné oslavy sviatku Zjavenia Pána. V priebehu celej oktávy sa v Kostole Ducha Svätého počas celého týždňa konali slávnostné pobožnosti v rôznych rítoch. Dokonca aj duchovní rôznych cirkví východných obradov dostávali dovolenie na slávenie svätej omše vo svojom ríte. Každý deň sa navyše konalo niekoľko kázní v rôznych jazykoch.

            Slávnosť Epifánie (Zjavenia) mala zdôrazniť, že všetky národy bez ohľadu na jazykovú bariéru sú povolané do jednej Cirkvi a že všetci sú svojím spôsobom povinní zvelebovať Boha. Ďalším cieľom slávnosti bolo vzbudiť medzi veriacimi radosť vyplývajúcu z toho, že môžu vyznávať katolícku vieru, ktorá zahŕňa celý svet. Pravdaže, cieľom bolo aj oživenie lásky k Cirkvi a vzbudenie záujmu o misie.

            Slávnosť sa stretla s obrovským ohlasom v celom Ríme. Už počas prvých slávností sa ukázalo, že Kostol Ducha Svätého je na tento účel primalý. Pobožnosti v oktáve Epifánie sa preto v ďalších rokoch konali v Kostole San Carlo al Corso. Neskôr však boli prenesené do veľkého a nádherného kostola pátrov teatínov Sant'Andrea della Valle, kde ich neskôr každý rok organizovali aj duchovní synovia Pallottiho. Slávnostná oktáva Epifánie vo veľkej miere prispela k oboznámeniu širokých kruhov s Katolíckym apoštolátom a k získaniu nových členov.

            Práve v roku 1836 sa do spoločnosti Katolíckeho apoštolátu zapísali známe a vážené osobnosti rímskeho spoločenstva. Pribudli mnohé kláštory a celé rehoľné zhromaždenia. Veľmi veľkú radosť v danom roku spôsobilo Pallottimu získanie podpory mnohých rehoľných spoločenstiev vo všetkých duchovných dobrách. Skoro všetky kontemplatívne rehole s centrom v Ríme (celkovo 41) duchovne podporili mladý Katolícky apoštolát.

 

 

 

ROZKVET

 

            Keďže počet členov vzrastal, vedenie Katolíckeho apoštolátu sa rozhodlo rozdeliť ich do skupín. Veľké množstvo zaangažovaných umožňovalo okamžite pristúpiť k apoštolským a charitatívnym dielam s obrovskými možnosťami. Malo to však aj horšiu stránku. Rozhodné vystúpenie na verejnosti viedlo k nebezpečným nedorozumeniam s kruhmi, ktoré sa obávali, že rozvíjajúci sa Katolícky apoštolát môže ohrozovať ich vlastné úlohy a záujmy.

           

 

Rozdelenie spoločnosti

 

            Pallotti najprv podelil členov na tri veľké skupiny, pričom zohľadňoval podstatu ich spolupráce na diele.

            Do prvej skupiny patrili tzv. operai, čiže apoštolskí pracovníci. K nim patrili všetci, ktorí sa osobne a bezprostredne venovali apoštolskej práci v diele spásy blížnych buď ako kňazi, alebo ako laici, a to priamo vo svojej vlasti, alebo na misijných územiach.

            Druhá skupina zahrnovala duchovných spolupracovníkov. Zaviazali sa podporovať Katolícky apoštolát predovšetkým svojou modlitbou a utrpením. Patrili tam napríklad chorí a členovia rôznych rehoľných spoločenstiev. O Pallottiho duchovnom zameraní svedčí fakt, že členov tejto skupiny počítal medzi najcennejších a najdôležitejších účastníkov Katolíckeho apoštolátu.

            Do tretej skupiny patrili contribuenti, čiže dobrodinci. Boli to členovia, ktorí sa snažili zapojiť do šírenia a oživovania viery tak, že na tento cieľ obetovali finančné príspevky alebo hmotné dary. Neboli viazaní bližšie určenou sumou, ale každý dobrovoľne, v rámci svojich možností a vlastného uznania, mohol darovať istý príspevok raz za týždeň, mesiac alebo rok.

            V roku 1837 sa v prvej skupine vytvorilo nové spoločenstvo. Vzniklo z členov, ktorí sa rozhodli viesť spoločný život v úplnom odovzdaní sa spoločnosti. Spočiatku v lone Katolíckeho apoštolátu existovala iba malá skupinka takýchto osôb. Bola to kongregácia kňazov, ktorých Pallotti zhromaždil pri sebe vo svojom dome pri Kostole Ducha Svätého. Dňa 2. októbra 1837 získal Pallotti od cirkevnej vrchnosti dovolenie viesť v rektorskom dome pri Kostole Ducha Svätého spoločný život spolu s niekoľkými kňazmi, s ktorými ho spájalo spoločenstvo myšlienky, predstáv a cieľa. Pripojili sa k nemu, aby sa zasvätili dielu Katolíckeho apoštolátu, predovšetkým šíreniu viery v misijných krajinách. Neskôr vzniklo spoločenstvo sestier, ktorého cieľom sa stala starostlivosť o siroty v dome Sant'Agata. V Ríme toto spoločenstvo predstavovalo novú vetvu prvej skupiny.

            Aj v skupine dobrodincov sa vytvorilo nové spoločenstvo pozostávajúce z členov, ktorí sa zaviazali, že každý týždeň budú prispievať čiastkou jedného solda na potrebu misií v pohanských krajinách. Takým spôsobom sa Pallotti pokúšal spojiť lyonské Dielo šírenia viery s Katolíckym apoštolátom. Pre problémy s lyonským zväzkom musel v roku 1838 od tohto zámeru ustúpiť.

            Nedá sa presne povedať, v akom rozsahu prispel Katolícky apoštolát k oživeniu viery v krajine a jej šíreniu počas misií. Všímať si iba jasné a zapísané výsledky by bol veľmi jednostranný a obmedzený pohľad na prácu apoštolátu. Veď kto dokáže vhodne oceniť dosiahnuté milosti, ktoré vyprosili duchovní spolupracovníci svojimi modlitbami na úmysel obnovy sveta v Kristovi? A kto vie o všetkých iných úsiliach a obetách, ktoré priniesli apoštolskí pracovníci s úmyslom apoštolsky vyformovať a priviesť k väčšej svätosti veriacich? Dokonca aj finančné a materiálne dary, ktoré by sa dali ohodnotiť, sme schopní určiť len tak všeobecne. Dnes už nikto nemôže zrátať prostriedky, ktoré Katolícky apoštolát vyzbieral a poslal do misijných krajín na podporu a rozvoj katolíckej viery. Nik nezapísal, koľko prednášok, podujatí, duchovných cvičení a ľudových misií usporiadal a podporil Katolícky apoštolát, koľko listov, brožúr a letákov s modlitbami bolo rozdaných s úmyslom oživiť vieru v jednotlivých krajinách. Nikde nie je uložený výkaz charitatívnych diel, ktoré Katolícky apoštolát uskutočnil alebo podporoval. Zachované zápisy nám predstavujú len slabé priblíženie informácií o práci Katolíckeho apoštolátu v rôznych oblastiach. No aj tieto útržky spoľahlivo svedčia o jeho horlivosti a nezvyčajných úspechoch.

 

 

 

Podnikané diela

 

            Spoločnosť od samého začiatku rozvinula rozsiahlu charitatívnu činnosť. Katolícky apoštolát zorganizoval pomocnú akciu pre chorých a chudobných. Zámožnejší členovia tretej skupiny, napríklad majitelia obchodov, pekári, mäsiari či lekárnici, vystavovali pre potreby spoločnosti „bony", ktoré Katolícky apoštolát rozdával tým, ktorí potrebovali pomoc.

            Keď v roku 1837 v Ríme zúrila cholera a pohltila veľa obetí, Pallotti založil sirotinec pre dievčatá, ktoré následkom epidémie prišli o rodičov a príbuzných. V období svojho rozkvetu v ňom bývalo približne sto chovankýň. Katolícky apoštolát sa rozhodol udržiavať a viesť celý dom. Dlhé roky stravovať a vychovávať takú veľkú skupinu nebola ľahká úloha. Katolícky apoštolát si pre svoju obetavosť, že sa vôbec podujal na takúto ťažkú úlohu, zabezpečil dobrú povesť

            Veľkú zásluhu si sv. Vincent spolu so svojimi spolupracovníkmi získal vďaka práci na rozvoji tzv. večerných škôl. Bol to druh doučovacích škôl pre praktikantov a čeľadníkov. Mladí ľudia v nich dostávali aj nábožensko-spoločenskú výchovu. Zásluhou školských povinností vo voľnom čase ich to zároveň chránilo pred nástrahami ulice. Najlepšie časy prežívali tieto školy v roku 1838, keď ich navštevovalo okolo päťsto chlapcov. Na vtedajšie pomery v Ríme to bol veľmi vysoký počet. Pallotti a Katolícky apoštolát mali teda veľkú zásluhu na rozvoji školstva.

            Svoju činnosť rozvíjali aj v oblasti misií. V roku 1837 Katolícky apoštolát zorganizoval pomoc pre katolíkov v Perzii. Bol ich tam značný počet. Bývali roztrúsení medzi inovercami na asi sto miestach. Nemali vlastné kostoly a navyše boli vystavení ustavičným útokom a ponižovaniu. Na dovŕšenie zla inoverci ešte aj rozvíjali kampaň, v rámci ktorej nútili katolíkov zriecť sa viery.

            Keď sa sv. Vincent dozvedel o tejto smutnej situácii, okamžite v celom Ríme zorganizoval zbierku na budovanie kostolov v Perzii. Vydal výzvu k Rimanom, ktorá bola venovaná najmä kazateľom. Znak umiestnený v hlavičke listu výzvy svedčí o tom, že celú akciu viedol Katolícky apoštolát. Zbierka sa musela vydariť, lebo začiatkom roka 1839 sa arcibiskup z Jauris obrátil na Pallottiho, ktorého osobne nepoznal, so smelou prosbou o zaslanie ďalších päťtisíc skudov na dokončenie troch kostolov.

 

 

           

Misijné kolégium

 

            V roku 1837 sa Pallotti rozhodol uskutočniť ďalší ďalekosiahly plán, ktorého zmyslom by bola podpora misijného diela. Chcel založiť misijné kolégium pre bohoslovcov a kňazov z Talianska, ktoré by ich pripravovalo na misijnú činnosť. Kolégium malo byť záverečným doplnením kolégia Kongregácie pre šírenie viery, v ktorom sa mohli na misijnú činnosť počas štúdia pripravovať len cudzinci (nie Taliani). Pallotti dúfal, že založením misijného kolégia bude možné posielať do pohanských krajín aj mnoho talianskych misionárov.

            Prvé kroky k založeniu kolégia sv. Vincent vykonal už počas svojho rektorátu pri Kostole Ducha Svätého. Tam sa stretávali prví ochotníci až do času, kým nezískali vhodný dom na tento účel. Dňa 4. apríla 1837 Pallotti napísal list farárovi Michettonovi z Cossignana, ktorý sa prihlásil na misie, aby uskutočnil potrebné prípravy na svoj odchod z farnosti, a 6. júna mu poslal poslednú pozvánku: „Prosím, príďte s Božím požehnaním, v plnosti apoštolského zápalu, s pokorným, prostým a obetavým duchom, aby ste mohli pracovať iba pre Božiu chválu a spásu duší. Prosím Vás, zabudnite na vlastné pohodlie a majte radosť z toho, z čoho sa tešili apoštoli. Prosím Vás, buďte pripravený na také ťažkosti, aké sprevádzajú najpotrebnejšie diela šírenia katolíckej viery."

            Michettoni prišiel. Bol tam už jeden kandidát, mladý Piemontčan Jozef Marinoni, ktorý neskôr v Miláne založil seminár pre zahraničné misie. Dňa 13. augusta sa pripojil páter Rafal Melia, vicerektor kolégia Kongregácie pre šírenie viery. Všetci spolu s Pallottim chceli žiť v jednej komunite.

            Svätý Vincent sa obrátil na kardinála vikára s prosbou o schválenie a požehnanie misijného kolégia. „Katolícky apoštolát," píše sa v pamätnom liste kardinálovi, „v rektorskom dome pri Kostole Ducha Svätého zjednotil niekoľko horlivých a pobožných kňazov, ktorí už začali spoločný život. Jedni z nich sa venujú dušpastierstvu, druhí sa učia cudzie jazyky, aby sa pripravili na misijné úlohy šírenia viery. Snažia sa najmä o to, aby postupne pripravili zodpovedný počet kňazov, ktorí by neskôr zakladali v misijných krajinách semináre na výchovu domáceho duchovenstva v duchu a podľa učenia Katolíckej cirkvi. Takým spôsobom výchova a formácia domorodého duchovenstva v misijných krajinách nebude príliš nákladná a dosiahne lepšie výsledky. Okrem toho sa Katolícky apoštolát usiluje zakladať a udržiavať katolícke základné a stredné školy, ktorých akútny nedostatok badať na mnohých miestach Spojených štátov amerických a na Východe. Nedostatok katolíckych škôl je veľmi bolestný, lebo katolícki rodičia musia posielať svoje deti do protestantských škôl a viac ako dvadsať spoločenstiev rôznych siekt pomocou všemožných prostriedkov robí zlú prácu. Kňazi pripravení v misijnom kolégiu by chceli riešiť aj túto súrnu záležitosť."

            Na tento list prišla sv. Vincentovi vytúžená pozitívna odpoveď a s ňou aj požehnanie pre začínajúce misijné kolégium. Preto z jeho pera vyšla horúca a obšírna výzva, prostredníctvom ktorej sa Katolícky apoštolát obrátil na taliansky ľud a na obyvateľov Ríma, a po predstavení cieľa nového inštitútu v nej apeloval „na ambície Rimanov, ktorí ako obyvatelia hlavného mesta kresťanstva majú povinnosť žiariť obetavou pripravenosťou na prácu pri šírení viery". Zo slov výzvy nepochybne vyplývalo, že založenie kolégia je určitým východiskom, lebo počet ľudí ešte stále žijúcich v temnotách pohanstva je obrovský. V mnohých krajinách je evidentná veľká pripravenosť na prijatie viery, ale, žiaľ, chýbajú misionári. Misijné kolégium nechce iba zhromažďovať misionárov, ale chce ich aj pripraviť a vychovať na plnenie obetavého povolania. Výzva sa končí slovami adresovanými najmä rodičom, aby nebránili svojim synom, bohoslovcom či kňazom, vstupovať do misijného kolégia.

            V krátkom čase sv. Vincent našiel starý kláštor, ktorý mohol dočasne slúžiť ako útočište pre kolégium. V prosbe prefektovi Kongregácie pre šírenie viery mohol Pallotti uviesť aj to, že má k dispozícii sumu dvadsaťjedentisíc skudov na oficiálne založenie misijného seminára. Aby vyriešil všetky nezrovnalosti a výhrady zo strany Kongregácie pre šírenie viery, v žiadosti jasne uviedol, že nové kolégium bude podliehať vedeniu Kongregácie. Misionári z misijného seminára zodpovedne prijmú záväzky Kongregácie pre šírenie viery, lebo ide o misijnú službu. Okrem toho Katolícky apoštolát Kongregáciu nechce k ničomu zaväzovať, a preto sa bude starať o vlastný personál, ako aj o prostriedky na udržiavanie kolégia. Prevezme tiež na seba pokrytie výdavkov na udržiavanie kandidátov, ktorí nie sú schopní zarobiť si na svoje živobytie.

            Kongregácia pre šírenie viery však s týmto Pallottiho plánom nesúhlasila. Príčiny jej rozhodnutia do dnešného dňa nie sú známe.